Jdi na obsah Jdi na menu
 


Olamfora-Vydedenec-4-BORIS VIGAŠ

22. 10. 2006

VYDEDENEC

I.

„Zomrieš za zradu syndikátu,“ povedal rázne Duke anamieril kušou na moju hlavu. Keďže som bol priviazaný ostrom, nevidel som svoje vyhliadky práve ružovo. Že som sa stými ľuďmi vôbec zaplietal... Vo svojich necelých osemnástich rokoch som síce život bral na ľahkú váhu, ale mrzelo ma, že zomriem bez toho, aby som pomstil vyvraždenie svojej rodiny.

„Duke, musí to byť také teatrálne?“ oslovil som svojho bývalého priateľa. Asi by som si ich mal vyberať lepšie, ibaže na to už nebudem mať možnosť.

„Syndikát ťa vychoval, prijali sme ťa medzi seba, vyučili ťa aty si nám za odmenu vrazil nôž do chrbta,“ pokračoval Duke vo svojej plamennej reči.

„Vieš dobre, ako to bolo,“ pripomenul som mu.

„Ibaže Lens aGabriel sú mŕtvi, takže ťažko potvrdia tvoju verziu,“ odbil ma azacielil.

„Dúfam, že Brasco ti neprikázal, aby si doniesol moje srdce na dôkaz, že si ma zabil, alebo niečo podobne nezmyselné,“ neodpustil som si sarkastickú poznámku.

„Myslím, že to ti už môže byť vtejto chvíli jedno,“ usmial sa Duke. Zrazu mu skútika úst začal stekať úzky pramienok krvi. Keď sa mŕtvy zvalil do prachu predo mnou, zchrbta mu trčal šíp.

Vnasledujúcej chvíli sa vmojom zornom poli zjavila krásna čiernovlasá žena, oblečená do priliehavého tmavého odevu. Akoby som tam ani nebol, podišla ktelu askusmo doňho kopla. Potom uspokojivo pokývala hlavou achladnokrvne Dukovi vytiahla šíp zchrbta. Vtej chvíli som musel pôsobiť vyjaveným dojmom zjednoduchého dôvodu, pretože som vyjavený bol...

„Zachránili ste mi život,“ oslovil som ju vďačne.

„Takže máš svoj šťastný deň,“ povedala akoby mimochodom. „Ak ťa odviažem, pomôžeš mi jeho telo naložiť na koňa?“

„Samozrejme,“ súhlasil som okamžite „ale prečo?“

„Môj zamestnávateľ mi vyplatí odmenu, až keď mu predložím dôkaz apravdu povediac, na to, aby som mu odrezala hlavu nemám žalúdok.“

Došlo mi, že je lovec a niekto ide po členoch syndikátu. Ale prečo by ma to malo vlastne zaujímať? Pre syndikát som mŕtvy...

Prišla ku mne aspoza opasku vytiahla úzky meč. Vživote som takú zbraň nevidel, tasila ju smerom kzemi. Potom jedným sekom preťala hrubé povrazy.

„Čo je to za zbraň?“ spýtal som sa, keď sa mi pomaly začala vracať krv do rúk.

„Katana,“ odvetila apozornejšie si ma premerala pohľadom. „Máš aj nejaké meno?“

„Tobias Raven.“

„Fajn Tobias, idem po koňa, dúfam, že zatiaľ nezdrhneš...“

Vrátila savedúc za sebou veľkého grošovaného koňa. Pomohol som jej naňho vyložiť Duka a priviazať ho. Potom naňho ladným skokom vyhupla, mrkla na mňa a povedala:

„Ak nechceš skončiť ako tvoj priateľ, vyhni sa nabudúce kontaktu sWalderským syndikátom,“ a obrátila koňa smerom kodchodu.

„Počkajte, ako sa voláte?“ spýtal som sa náhle.

„To ťa vôbec nemusí zaujímať, pochybujem, že sa ešte niekedy stretneme,“ odvetila stroho a pohnala svoje zviera do cvalu.

Ostal som stáť na čistinke sám, ale bol som nažive.

A nevedel som, čo so svojim životom.

Syndikát bol vposledných štyroch rokoch mojim domovom. Ale tam sa už vrátiť nemôžem. A ani nechcem.

Ako ktomu vlastne došlo? Vtom šľachtickom dome, ktorý sme mali vybieliť, mali byť len štyria sluhovia. Keď sme vykrádali horné poschodie, všetci už boli bezpečne zviazaní vpivnici. Nikdy nezabudnem na tú scénu, keď som prišiel do izby, ktorú mal na starosti Lens. Dovtedy som ho síce považoval za drsňáka, ale celkom správneho chlapa. Vpriebehu jednej sekundy som zmenil názor. Vrohu miestnosti ležalo malé dievčatko spodrezaným hrdlom, krv jej ešte stále stekala na drahý koberec. Vhrôze som doslova primrzol na mieste. Lens sa na mňa otočil a iba prehodil:

„Neviem, kde sa tu to šteňa vzalo, ale vrhlo sa na mňa ako malá tigrica.“

To malo byť akože vysvetlenie, že zabil dieťa?

Moja mladšia sestra mala jedenásť rokov, keď ju nechal cisár Vidall, spolu so zvyškom mojej rodiny, popraviť. Akonáhle som si tieto dva zážitky prepojil, jednal som úplne automaticky. Lens nemal ani najmenšiu šancu sa brániť, už prvá rana, ktorú mu spôsobil môj rapír, bola smrteľná. Vtom vošiel do miestnosti Gabriel. Nestrácal čas a okamžite tasil svoj meč. Nebol však veľmi zdatný šermiar a ja som mal základy klasickej školy ešte zcisárskeho dvora. Jeho útoky boli predvídateľné. Rád by som povedal, že som ho zabil vsebaobrane, pravdou je, že som bol ešte stále roztrasený od hnevu a potreboval som si ho nejako vybiť.

Keď bolo po všetkom, došlo mi, že syndikát po mne pôjde…

A takmer im to vyšlo…

Keď som dorazil do malého hostinca na okraji Halgie, malého kráľovského mestečka, bola už takmer polnoc. Napriek tomu sa zvnútra ozýval čulý ruch. Hneď ako som otvoril dvere a oslepilo ma svetlo plynových lámp, na moje zmysly zaútočila vôňa dobre prepečeného mäsa. Mal som vopasku pár strieborných mincí a hneď som vedel, ako ich použijem. Majiteľ podniku stál za pultom a svojimi príbehmi bavil polovicu osadenstva podniku, takže môjmu príchodu takmer nikto nevenoval pozornosť. Bol to čiernovlasý mladík, pomerne chudý na povolanie, ktoré vykonával. Vtom sa otvorili dvere zkuchyne a vošla krásna blondínka svlasmi až po pás. Vruke mala tácku sjedlo a nápojmi a pri nohách sa jej motal malý chlapček.

„Márius, máš tu zákazníkov,“ upozornila muža za pultom. Domyslel som si, že sú zrejme manželia.

„Ja sa svojim zákazníkom venujem, mačiatko,“ odvetil nonšalantne a pokračoval v rozprávaní príbehu.

„Nicolas, choď sa hrať do kuchyne,“ obrátila sa na dieťa apotom sústredila svoju pozornosť na mňa.

„Čo si dáte?“ spýtala sa, rezignujúc na manžela.

„Biele víno, a trocha chleba smäsom,“ povedal som takmer automaticky a zahľadel sa na obraz vyvesený za pultom. Bol na ňom vyobrazený skalný previs, cez ktorý stekali prúdy vody. Bolo to majstrovské dielo a to som už na cisárskom dvore videl iné skvosty. Môj záujem si všimol aj domáci pán.

„Tento obraz maľoval sám Aktanius,“ pochválil sa. „Ešte pred tým, ako som sa dal dokopy smojou úžasnou Lenarou,“ azahľadel sa na manželku „som ho poznal osobne. Raz som mu dokonca zachránil život a týmto vodopádom sa mi odvďačil…“

Často sa mi sníva jeden a ten istý sen. Stojím na popravisku a chladný jesenný vietor mi fúka do tváre. Zrazu vyvedú odsúdených, môjho otca, dve sestry a brata. Hlavy majú hrdo vztýčené, iba mladšia sestrička Allia usedavo plače. Chcem sa pohnúť smerom knim, ale ako by som mal nohy prikované kzemi. Chcem niečo zakričať, ale iba bezmocne otváram ústa. Som zúfalý. Ako prvého prinútia pokľaknúť môjho otca a dajú mu hlavu na klát. Kat zdvihne sekeru a pozrie mi priamo do očí. A zrazu mi vhrôze dochádza, že ten kat som ja…

Zobudil som sa celý spotený a roztrasenými rukami si nalial pohár vína zkrčaha.

Na dúšok som ho vypil…

Slnko už bolo vysoko na oblohe…

Vedel som, čo ten sen znamená. Mal som pocit viny ztoho, že som prežil. Že som tam nebol snimi. Je to nelogické, bol by som už teraz mŕtvy… Napriek tomu som ten pocit mal a sen sa mi stále vracal…

Cisár Vidall musí zomrieť!

Ale ešte predtým sa naraňajkujem…

Stále som musel myslieť na tú neznámu ženu. Čosi ma na nej priťahovalo a nebolo to len tým, že dobre vyzerala… Mal by som sa radšej zamyslieť nad tým, čo ďalej so svojím životom. Syndikát to možno nevzdá po prvom neúspešnom pokuse, najlepšie by bolo opustiť kráľovstvo a začať znova niekde úplne inde. Ale najprv si budem musieť opatriť nejakú hotovosť akoňa. Nakoniec, tie štyri roky strávené vsyndikáte nebol až taký stratený čas...

Erzius Brasco mal problém. Niekto likvidoval vodcov syndikátu. Duke aConely už zmizli bez stopy.

„Je to určite profík,“ konštatoval Erreck, Brascova pravá ruka vorganizácii.

„Ale kto ho platí aprečo?“ trápilo Brasca. Nebol si vedomý nejakej vojny vpodsvetí. Tieto druhy záhad jednoducho nemal rád, nie keď mu niekto išiel po krku.

„Musíme to zastaviť,“ ozval sa Erreck.

„Čo navrhuješ?“ spýtal sa Brasco.

„Hlavné je zistiť, kto to je.“

„Myslím, že je načase, preklepnúť našich ľudí,“ poznamenal Brasco tajomne.

Wortex bola hraničná bašta Salvamského kráľovstva, posledná veľká civilizovaná oblasť pred Daktarskou púšťou. Vo chvíli, keď sa predo mnou zjavili mestské hradby už mesačné svetlo rozohralo svoju tieňohru...Brána bola už zatvorená, ale stráž sa dala obmäkčiť za dva strieborné valény. Bol som dnu... Zosadol som zkoňa a inštinktívne som zamieril do najbližšej taverny. Zviera som priviazal vblízkosti válova svodou pred podnikom. Snáď sa tu nekradne, ostatne to si možno myslel aj predošlý majiteľ môjho hnedáka...

Vstúpil som do podniku avybral si svoje obľúbené miesto vrohu miestnosti. Vždy je dobré mať krytý chrbát...

Skôr ako som si stihol objednať, vstal od vedľajšieho stola muž a namieril si to rovno ku mne. Inštinktívne som pravačkou nahmatal rukovať svojho rapíru. Mohol mať okolo šesťdesiat rokov, ale podľa sviežej chôdze a širokých ramien som usúdil, že sa stále udržiava vdobrej kondícii.

„Môžem si prisadnúť?“ opýtal sa priamo.

Prikývol som, stále vstrehu. Muž kývol na mladé dievča, ktoré obsluhovalo hostí a objednal dve pivá. Neprotestoval som. Čakal som, čo sa stane ďalej.

„Mám pre vás prácu, pán Raven,“ oznámil mi, keď nám doniesli nápoje.

„Odkiaľ ma poznáte?“ opýtal som sa vzápätí. Bolo to krajne podozrivé. Napriek tomu, že mi bol povedomý, nepamätám sa, že by sme sa boli niekedy stretli.

„Mám svoje zdroje a viem aj o vašom prepojení na Walderský syndikát.“

Bol som len malý kúsok od toho, aby som namieste tasil zbraň. Musel si to všimnúť.

„Upokojte sa pán Raven,“ vravel „ja nie som váš nepriateľ. Práve naopak, potrebujem vašu pomoc.“

„Kto ste a čo odo mňa chcete?“ spýtal som sa nespúšťajúc zneho oči.

„Môžete mi hovoriť Will Crow a chcem, aby ste mi pomohli zachrániť život jednej mladej dáme.“

Tak na to som sa napil…

„Vyzerám ako niekto, kto trávi voľný čas nezištným robením dobrých skutkov?“ opýtal som sa.

„Tak trocha,“ kontroval „samozrejme vám za to zaplatím, sto zlatých..“

To už bola veľmi slušná suma a tento muž definitívne zaujal moju pozornosť. Napriek tomu mi bolo stále podozrivé, že ma pozná.

„Povedzte mi podrobnosti,“ vyzval som ho vzápätí. Myslím, že ma presvedčila tá suma, ktorú ponúkal…

„Ide o moju dcéru Miriam, pokúša sa eliminovať všetkých päť vodcov Walderského syndikátu. Ale nevie o tom, že jej hrozí veľké nebezpečenstvo.“

Tak týmto ma skonečnou platnosťou upútal. Nebolo pochýb, že išlo o ženu, na ktorú som musel vposlednej dobe tak často myslieť, na ženu, ktorá mi zachránila život. A samozrejme, že jej hrozí nebezpečenstvo, keď sa zaplietla so syndikátom…

„Prečo to robí?“ spýtal som sa.

„Je to súčasť cisárovej kampane likvidácie organizovaného zločinu vkrajine…“

„Pracuje pre Vidalla?“ bol som prekvapený.

„Je dôstojníčka vjeho tajnej službe.“

Jedným dúškom som dopil pivo a vstal som.

„Ľutujem, ale odmietam zachraňovať niekoho zVidallových ľudí, nájdite si na tú prácu niekoho iného.“

Chytil ma za ruku. Mal prekvapivo pevný stisk.

„Počkajte a vypočujte si ma do konca!“ naliehal.

Opäť som si sadol a objednal ďalšie dve pivá.

„Dobre, tak spustite!“ vyzval som ho.

„Ani ja nepatrím medzi cisárových fanúšikov,“ povedal „akonáhle preňho začala pracovať, pohádali sme sa. Odvtedy sa nerozprávame, je to takmer desať rokov. Je rovnako tvrdohlavá ako jej matka.“

„Napriek tomu jej chcete zachrániť život,“ nadhodil som.

„Je to moja dcéra, pochopíte to, keď budete mať vlastné deti, pán Raven.“

Tak toto ma vtejto chvíli naozaj netrápilo…

„Čo konkrétne mám pre vás spraviť, vyhľadať ju a presvedčiť, aby prestala stým, čo robí, kým ju syndikát nedá zabiť?“ spýtal som sa ironicky.

„Vravel som vám o tom, že mám svoje zdroje aj vsyndikáte. Chystajú na ňu pascu. Brasco odhalil jedného zo svojich ľudí, ktorý dával Miriam informácie. Poslal Miriam fingovanú správu vjeho mene a žiada o osobné stretnutie. Tam už na ňu budú čakať.“

Tak buď mal tento muž prekliate dobré napojenie na syndikát, alebo mi niečo tajil. A čo ak obeťou tej pasce mám byť ja?

„Prečo svoju dcéru jednoducho nevarujete?“

„Do zajtra večera sa sňou už nemám ako spojiť a ako som vravel, nerozpráva sa so mnou.“

Čo mohla aj nemusela byť pravda. Myslím, že takéhoto skeptika zo mňa spravil môj doterajší život.

„Kde má tá pasca sklapnúť?“

„V Pustom hrade vDaktarskej púšti.“

Strašidelné príbehy o Pustom hrade som prvýkrát počul už vdetstve. Polozrúcaná stavba, ktorá sa nachádzala na území nikoho. Tvrdilo sa, že majiteľ, ktorý ju dal postaviť bol šialený. Kto už postaví hrad vpúšti? Aj keď bol vmalej oáze a teda mal aspoň zdroj pitnej vody. Tento šialenec – gróf Grako – bol navyše silne paranoický. Svoju stavbu preplnil tajnými chodbami a pascami súmyslom sťažiť cestu každému, kto by sa ho pokúsil zabiť. Zomrel na infarkt a nezanechal dediča. Iste by podozrieval zúmyslu zabiť ho aj svoju vlastnú manželku, keby nejakú mal. Služobníctvo pokradlo čo sa dalo a hrad opustilo krátko po jeho smrti. Odvtedy dostal prívlastok pustý…

„A vy chcete, aby som tam išiel svami a postavil sa najlepším zabijakom zo syndikátu. Nie je to trocha šialené?“

Vtom sa otvorili dvere a vošiel muž, ktorého som už poznal. Bol to majiteľ hostinca v Halgii, kde som nedávno strávil noc. Neomylne zamieril rovno knám. Bol som zmätený.

Šibalsky sa usmial na krčmárku a objednal tri pivá. Potom si suverénne prisadol a pozrel na mňa.

„Tak čo, pridáš sa knám?“ spýtal sa.

„K vám?“ trocha som strácal prehľad.

„Márius pôjde snami na Pustý hrad,“ spresnil Will Crow. Musel vidieť nefalšované prekvapenie vmojich očiach a tak dodal „síce na to nevyzerá, ale je to najlepší bojovník sobojručnými zbraňami vcelom cisárstve.“

„To je už minulosť,“ povedal skromne Márius „teraz vediem podnik a tak som si splnil svoj sen. Ale priateľovi vždy rád pomôžem,“ a mrkol na Crowa.

„A nepohrdneš ani finančným príspevkom, ktorý som ti poskytol,“ dodal Crow a chopil sa pohára spivom, ktorý práve doniesla obsluha. Na svoj vek mal celkom dobrý ťah na alkohol…

„Ale hlavne, že to bude zase dobrodružstvo,“ dodal Márius a obrátil sa na mňa.

„Zdvihni si sánku zo stola a radšej sa napi.“

Fakt som za posledných pár minút zažil hneď niekoľko prekvapení. A tak som sa napil.

„Chvíľu som sa bál, že ťa Lenara nepustí,“ nadhodil Crow.

„Musel som jej sľúbiť Jasmínu a že sa nenechám zabiť.“

„Jasmínu?“

„Túži po dcére,“ vysvetlil Márius.

„Pôjdem svami,“ rozhodol som sa nakoniec. Nechal som sa opäť prehovoriť impulzívnou dobrodružnou časťou mojej povahy.

„Vedel som, že sa nám zíde,“ povedal Márius a obrátil sa priamo na mňa „takže, keď si už členom tímu, môžeš objednať ďalšie kolo…

II.

Miriam sa pomaly zakrádala popri stene hradu. Bola úplná tma, ale malú príručnú lampu, ktorú mala vbatohu, sa zapáliť neodvážila. Čosi tu nebolo vporiadku... Napriek tomu si nemohla dovoliť túto schôdzku ignorovať. Jej kontakt by ju nikdy nevytiahol na toto odľahlé miesto, ak by ktomu nemal dobrý dôvod.

Vdiaľke začula zvuk.

„Filip, si to ty?“ skúsila zavolať.

Vtom ju oslepilo svetlo zdvoch strán.

„Zlož zbrane, si vpasci!“ prikázal jeden zpiatich ľudí, ktorí boli pred ňou. Obzrela sa. Boli tam ďalší traja, všetci ozbrojení.

„V poriadku,“ povedala aosekundu letel vrhací nôž na človeka pred ňou, ktorý držal horiacu fakľu. Počula pridusený výkrik asvetlo zhaslo. Rýchlo sa otočila arozbehla ktrojici stojacej vchodbe, odkiaľ prišla. Skôr ako sa stihli spamätať, jej katana čistým rezom oddelila ruku od tela tomu shoriacou pochodňou... Potom vtme spravila niekoľko sekov autekala zcelých síl preč. Popri uchu jej zasvišťal šíp azdiaľky sa ozval hlas.

„Roy nestrieľaj, musíme ju dostať živú!“

To bola dobrá správa. Horšie bolo, že Filip už je pravdepodobne mŕtvy. Musí sa odtiaľto rýchlo dostať preč...

„Tu sa rozdelíme,“ povedal Will apozrel na mňa „ty pôjdeš sMáriusom dole aja sa poobzerám hore.“

„Je rozumné sa rozdeliť?“ zapochyboval som.

„Nemáme čas,“ kontroval Crow „musíme ju nájsť čo najskôr.

Vytiahol som rapír aprikývol. Crow ma ešte priateľsky klepol po pleci avybehol hore schodmi. My sme sa pobrali do pivnice.

Vslabom prítmí malej lampy, ktorú som držal vruke, sme narazili na dvere smasívnou visiacou zámkou. Bola odtrhnutá advere pootvorené.

Márius okamžite tasil svoje dva meče.

„Niekto tadeto išiel anebolo to tak dávno,“ oznámil. Bolo to logické.

Hneď ako sme otvoril dvere, vyvalili sa na nás netopiere. Len čo mi prvý vletel do vlasov, pustil som lampu avzápätí sme boli vúplnej tme.

Nenávidím netopiere!

„Rýchlo nájdi tú lampu azapáľ ju!“ kričal Márius „Nechcem ťa zraniť.“

Zohol som sa anaozaj ju so šťastím, vehementne mávajúc rukami okolo seba, našiel. Keď sa mi ju podarilo zapáliť, pochopil som, prečo Will Crow zobral na túto výpravu práve Máriusa. Jeho ruky sa vmatnom svetle začali mihať neuveriteľnou rýchlosťou apod nohy mu padali telíčka malých dotieravých útočníkov... Vzdali to aodleteli do tmy.

„Boli predsa len trocha pomalí,“ skonštatoval skepticky Márius ana nič nečakajúc sa pohol vpred. Okamžite som ho nasledoval.

Keď Miriam zbadala siluetu postavy všere, okamžite zaútočila. Automaticky ju vykryl, prešiel do protiútoku, za dve sekundy jej vyrazil zbraň z ruky avzápätí ju pritlačil kstene.

„Na toto nemáme čas dievčatko,“ povedal do tmy, stále ju pevne zvierajúc..

„Čo tu robíš?“ ostala zaskočená.

„Ako to asi vyzerá?“ odvetil „Prišiel som ťa zachrániť...“

„Ty máš niečo stouto pascou spoločné?“ spýtala sa nahnevane asnažila sa vymaniť zjeho zovretia. Márne.

Vtom obidvaja začuli kroky, ktoré sa približovali knim azrýchľovali. Spoza rohu sa na chodbe objavili prvé lúče svetla.

„Pusti ma otec,“ povedala Miriam mykajúc sa vjeho náručí „nepotrebujem ťa, poradím si aj sama...“

Pustil ju.

Spoza rohu vybehli postavy, čepele ich zbraní odrážali svetlo zpochodní. Miriam sa rýchlo zohla po katanu apostavila sa útočníkom čelom. Will Crow si len bezmocne povzdychol apostavil sa po boku svojej dcéry.

Útočníci, vidiac ďalšieho nepriateľa, zaváhali len na chvíľu. Potom sa na nich spokrikom vrhli.

Will mal zrazu vľavej ruke ostrú dýku, zatiaľ čo mečom vpravačke striedavo odrážal prvých dvoch útočníkov. Miriam tancovala medzi ostatnými ozbrojencami ako baletka azdalo sa, že ich výpady sú vždy opol sekundy pomalšie.

„Zabite toho chlapa!“ vykríkol ktosi zozadu.

„Tak si poď po mňa Erreck,“ ozval sa Crow asekol dýkou do hrdla jednému znepriateľov, zatiaľ, čo druhému spôsobil smrteľné zranenie na hrudi. Potom ho zasiahol šíp. Zakolísal aspravil niekoľko potácavých krokov dozadu.

„Nie!“ vykríkla Miriam aopár sekúnd preletel je vrhací nôž pol chodby, trafiac strelca priamo medzi oči.

„Šikovné dievča,“ poznamenal Crow akoby sradosťou apadol na chladnú kamennú dlažbu.

Vtom istom momente jeden zútočníkov odzadu zasiahol lakťom Miriam do zátylku. Stratila vedomie azviezla sa kzemi.

„Priveďte ju kBrascovi,“ rozkázal Erreck svojim ľuďom apozrel na muža po svojej pravici. „a ty zatiaľ doraz toho chlapa apotom choď von za Trellom strážiť kone!“

Muž sa mečom zahnal na nehybnú postavu, ležiacu na zemi, keď ho na krátky moment upútal podivný zvuk. Vnasledujúcej sekunde bol mŕtvy, hruď mal preťatú malým zahnutým mečom.

„To ma musíš naučiť,“ obrátil som sa na Máriusa. Hodil svoju zbraň zviac ako desaťmetrovej vzdialenosti, akoby to bola obyčajná dýka.

„Myslím, že som mal jednoducho šťastie,“ odvetil Márius aobidvaja sme sa svorne rozbehli ktelu ležiacemu na zemi. Bol to Crow, ako som sa obával, ale ešte žil. Rýchlo sme ho odtiahli do najbližšej izby, pre prípad, že by sa vrátili kumpáni toho mŕtveho. Len čo sme však do miestnosti vošli, spustila sa za nami železná mreža. Boli sme vpasci...

„Do pekla!“ zaklial som asnažil sa smrežou pohnúť.

„Tobias, to vyriešime neskôr,“ oslovil ma Márius „najprv musíme zachrániť život Willovi. Vyznáš sa trocha vliečiteľstve?“

„Nie,“ povedal som rezignovane, sledujúc ako Márius vyťahuje Crowovi šíp zhrudi asnaží sa mu zaviazať krvácajúcu ranu. Vôbec to nevyzeralo dobre...

Will Crow sa na chvíľu prebral. Pozrel sa na Máriusa, ktorý mu obväzoval ranu apokúsil sa oúsmev. Ústa sa mu však skrivili do grimasy bolesti.

„Nemá to cenu, umieram,“ poznamenal.

„Máš tuhší korienok starký ako si myslíš,“ utešoval ho Márius.

Will pozrel na mňa.

„Musím ti niečo povedať..“

Podišiel som knemu, bol už celý bledý, život zneho pomaly vyprchával, ale stále bojoval. Každou chvíľou mohol opäť stratiť vedomie. Chytil ma za košeľu apritiahol ksebe.

„Nájdi ju, musíš ju nájsť“ povedal.

„Myslím, že už blúzni,“ obrátil som sa na Máriusa.

„William Larnac, počúvaj ma!“ prehovoril opäť Crow. Bol som šokovaný, oslovil ma mojim pravým menom. Vyrazilo mi to dych.

„Musíš zachrániť Miriam apriviesť ju na ostrov Rhea kjej matke. Sľúb mi to!“ naliehal.

Nevedel som, čo mám povedať, bol som stále zmätený. Aj Márius so záujmom počúval. Crow zposledných síl rozprával ďalej.

„Keď budete na ostrove, chcem aby sa moja Nicole dozvedela, že som nikdy neľutoval ani sekundu strávenú sňou aže ju milujem... Nech vie, že som sa snažil Miriam zachrániť do poslednej chvíle... mala pravdu, toto je moja posledná výprava, ale nemohol som inak... Prepáč William, že som ťa do toho zatiahol, my dvaja sme sa nikdy nemali stretnúť... Ja do tvojho času nepatrím...“

„Odkiaľ poznáte moje meno?“ zmohol som sa na jedinú otázku. Nikto nevedel, že Tobias Raven aWilliam Larnac, synovec cisára Vidalla, sú jedna atá istá osoba.

Miesto odpovede si pomaly strasúcimi rukami vyhrnul ľavý rukáv. Vzápätí som zmeravel od úžasu... Pod lakťom sa mu tiahla dlhá jazva. Presne na tom istom mieste som ju mal tiež. Pamiatka na nehodu pri cvičnom šermiarskom súboji sbratom. Vtedy som si uvedomil, čím mi bol tak povedomý. Tie oči... Stále som tomu odmietal uveriť, ale ten pohľad som už videl predtým vzrkadle...

„Sľúb mi to!“ povedal už veľmi tichým hlasom Will Crow.

„Sľubujem,“ odvetil som automaticky.

Muž sa usmial askonal. Možno sa mi to len zdalo, ale akoby som sposledným výdychom opäť počul to meno – Nicole...

Keď sa Miriam prebrala, uvedomila si hneď niekoľko vecí naraz. Bola zviazaná, pred tým ako ju omráčili videla ako jej títo sviniari zabili otca a boli tu všetci zvyšní traja vodcovia Walderského syndikátu – Brasco, Erreck ajWix. Teraz to už nebude práca, bude to osobné. Nikto vtejto miestnosti nezostane nažive. Nemala však poňatia, ako by vtejto situácii mohla svoje vnútorné predsavzatie splniť...

„Kto vás platí?“ išiel rovno kveci Wix. Bol najstarší ztrojice apovrávalo sa, že je bývalý šľachtic, ktorý upadol ucisárovho otca do nemilosti. Sedel vo vyrezávanom starodávnom kresle avychutnával si biele víno. Miriam napadlo, že si ho museli priniesť so sebou. Títo ľudia boli šialení, snáď to považovali za istý druh hry.

„Neviem si predstaviť spôsob, ako by ste ma prinútili hovoriť,“ povedala vzdorovito Miriam. Vskutočnosti si vedela predstaviť hneď niekoľko spôsobov, ale predsa sa nepoddá tak ľahko.

„Mohli by sme vyskúšať mučenie,“ navrhol Brasco „to by ste sa divili, ako váš bývalý spojenec Filip Worwick ku koncu spolupracoval....“

Týmto ju zrovnováhy nevyvedú. Napriek tomu sa Miriam striasla.

„Mám niečo lepšie,“ usmieval sa Erreck ataktiež si dolial víno zkrčahu. „neviem slečna, či ste už počuli odroge, ktorá sa volá aurín...“

„Bol to jeden znajlepších priateľov, akých som mal,“ povedal Márius „zomrel však ako správny muž. Mojou povinnosťou je teraz pomstiť jeho smrť.“

Nevedel som presne, kto bol ten muž, rozum odmietal uveriť šialenej myšlienke, že je to nejaká staršia verzia mňa samotného, vkaždom prípade ma jeho smrť zasiahla.

„Rátaj so mnou,“ povedal som rozhodne Máriusovi „dal som mu svoj sľub.“

„Vidím, že aj tu sa rodí veľmi pevné priateľstvo,“ reagoval Márius „ak sa ztoho dostaneme, môžeš rátať smiestom krstného otca pre moju dcéru.“

„Čo nás privádza kpôvodnému problému,“ odvetil som aukázal smerom kmreži „Ako sa odtiaľto dostať?“

„Nehovoria povesti otomto hrade otajných chodbách?“ zamyslel sa Márius nahlas „Myslím, že je načase začať hľadať.“

Tento šialene jednoduchý nápad mohol mať nádej na úspech. Vduchu som ocenil Máriusovu vynaliezavosť azačal som hmatom skúmať steny miestnosti...

„Najal si ma Brasco, chce úplne ovládnuť syndikát,“ vravela Miriam ako vtranze. Wix aErreck na seba zmätene pozreli. Drogu jej podali pred pol hodinou. Je vylúčené, aby klamala...

„Klameš!“ Skríkol Brasco avytiahol meč. Zahnal sa na Miriam, jeho čepeľ však bola skrížená Wixovou zbraňou. Erreck zvieral vruke kušu. Štyria pešiaci vmiestnosti boli zmätení.

„Myslím, že tu máme vlka vrúšku barančom,“ povedal Erreck chladnokrvne mieriac na Brasca.

„Snáď by ste tomu neverili,“ bránil sa Brasco. Teraz mal už očividne strach. Ich ľudia ešte stále váhali anetasili zbrane.

„Vždy si bol ambiciózny Brasco, ale nikdy by som nepovedal, že zájdeš až tak ďaleko,“ povedal Erreck avystrelil. Vnasledujúcej chvíli sa Erzius Brasco sprestreleným hrdlom zvrátil dozadu ajeho bezvládne telo pomaly popri stene kleslo na zem.

„Takto sa trestá zrada syndikátu,“ obrátil sa Wix svojich zmätených ľudí „ak sa chce niekto Brasca zastať, nech sa ozve, stretne ho ten istý osud.“

Ozbrojenci sa uvoľnili anikto znich sa onič nepokúsil.

„Odpracte telo tohto hada,“ obrátil sa na dvoch znich Erreck.

Keď sa vojaci vrátili, pozrel Erreck spýtavo na Wixa.

„A čo sňou?“

„Zastreľte ju!“ odvetil Wix smerom ksvojim ľuďom „Myslím, že už ju nepotrebujeme, ja idem zatiaľ povedať hliadke, nech pripraví náš odchod.“

Po tom, ako Wix opustil miestnosť, jeden zozbrojencov namieril kušu na Miriam.

Vtom sa za ním ozval škrípavý zvuk.

Otočil sa.

Veľký obraz za nim sa otvoril avtmavej chodbe sa zjavil mladík sdvomi mečmi.

Bol som tesne za Máriusom, keď som počul zvuk letiaceho šípu. Musel ho trafiť, pretože pustil jeden zmečov aten hlasne zazvonil opodlahu. Napriek tomu jeho druhý meč neomylne našiel strelca ausmrtil ho jedným seknutím. To už sme boli obidvaja vmiestnosti. To, že tajná chodba viedla práve sem bola bizarná náhoda...

Alebo osud?

„Tobias,“ ozval sa Erreck asnažil sa nabiť kušu. Mechanizmus sa mu však zasekol. Hlasno zaklial, odhodil zbraň aobrátil sa na svojich zvyšných troch ľudí.

„Zastavte ich!“ prikázal arýchlo opustil miestnosť.

Zbabelec.

Aj oni boli zmätení, že ma tam vidia. Donedávna sme boli „na jednej lodi“. Využil som ten moment prekvapenia azaútočil na Chada. Bol znich najlepší šermiar, chcel som ho odstrániť ako prvého. Márius zatiaľ bleskovým útokom odrovnal Dwighta, napriek tomu, že zľavého pleca mu trčal šíp arana krvácala. Chad sa bránil naozaj zúrivo apoužil aj zopár trikov, ktoré som ho naučil. Zomrel rýchlo. Obrátil som sa na posledného protivníka, ktorý sa vrhol na Máriusa. Toho som osobne nepoznal auž sa sním ani nezoznámim. Márius bol aj zranený prekliate nebezpečný protivník. Vlastne mu nedal nijakú šancu.

Potom som odviazal Miriam.

„Zase ty?“ ozvala sa miesto poďakovania.

„Mám pre vás zlú správu, váš otec je mŕtvy,“ povedal som na rovinu...

„Tušila som to,“ povedala Miriam asmútok vjej očiach sa nedal prehliadnuť.

„Hm, nerád vás ruším, ale mohli by ste sa mi pozrieť na tú ranu?“ ozval sa Márius...

Ako sa ukázalo, Miriam mala so zraneniami väčšie skúsenosti ako ja. Ako obväzovala Máriusovi ranu, utešujúc ho, že ide len opovrchové zranenie, rozprávala nám svoj príbeh.

„Vlastne to bolo veľké šťastie, tá droga na mňa vôbec nezabrala. Spomínam si, že ma ako dieťa uštipol had... Vtedy som ešte žila srodičmi na ostrove. Nič mi nebolo, dokonca som ani nedostala horúčku. Až neskôr som sa dozvedela, že ten had bol prudko jedovatý, ale na mňa to nemalo nijaký účinok. Pamätám sa, ako mi mamka rozprávala, že som jedinečná, ale nikdy som si to nespájala stým zážitkom. Také veci predsa rodičia deťom hovoria. Ibaže prvý rok vtajnej službe sa ma pokúsili otráviť ajed opäť nezabral. Myslím, že mám istý druh imunity adosť možno som ju zdedila...“

„Prečo pracujete pre Vidalla?“ opýtal som sa asnažiac, aby to neznelo ako výčitka.

„To ťa naozaj nemusí zaujímať mladý muž,“ odvetila stroho.

„No mňa skôr zaujímajú zvyšní vodcovia syndikátu, ktorí nám momentálne unikajú,“ ozval sa Márius apozrel na Miriam „ďakujem za obviazanie rany, ste naozaj poklad anavyše ste zarážajúco nádherná.“

Neviem, či to bolo jeho osobným šarmom, ale opätovala mu úsmev amierne sa začervenala.

III.

Štvoricu pri koňoch zastihlo brieždenie. Sedlali svoje zvieratá a pripravovali sa na odchod.

Vtej chvíli knim dobehol zadychčaný Erreck.

„Padáme odtiaľto,“ zakričal „naši ľudia sú pravdepodobne mŕtvi a ona prežila. Myslím, že vtom namočený aj Raven. Žije…“

„Upokoj sa,“ nabádal ho Wix „a povedz mi to po poriadku.“

Erreck opísal scénu, ktorej bol pred chvíľou svedkom.

„A to je všetko?“ zasmial sa Wix. „Ty chceš utekať pred nejakým zraneným chlapom a tým uchom Ravenom? Je nás tu päť, poradíme si.“

„A čo tá žena?“

„Bude ešte stále paralyzovaná,“ mávol rukou Wix. „rozmiestnime sa a keď vyjdú, postrieľame ich zo zálohy…“

„Myslíš, že tam na nás vonku čakajú?“ opýtal som sa Máriusa.

„Ja by som to urobil,“ odvetil.

„Takže čo navrhujete?“ obrátila sa na nás Miriam.

„Vletíme tam a pobijeme ich,“ ozval sa spontánne Márius a on to snáď aj myslel vážne. Začal pomaly hýbať ľavým ramenom.

„Myslím, že udržím zbraň aj vľavačke,“ prehlásil „to by nám malo poskytnúť určitú taktickú výhodu…“

„Taktickú výhodu?“ opýtal som sa nepresvedčivo „Len čo vyjdeme zbrány, zastrelia nás…“

„Nie pokiaľ tomu budem môcť zabrániť,“ oponoval mi Márius. „držte sa tesne za mnou.“

Bolo to celé trocha šialené, ale Miriam iba mykla plecami a súhlasila. To, čo sa odohralo vnasledujúcej chvíli mi pripadá dodnes ako scéna zo sna. Keby mi to niekto rozprával, neuveril by som tomu. Ako dieťa som na cisárskom dvore videl rôzne predstavenia artistov so zbraňami, alebo šermiarske súboje. Toto ich všetky prekonalo…

Hneď ako Márius vybehol zdverí rozkrútil svoje dva meče šialenou rýchlosťou a prvé šípy, ktoré vyleteli zviacerých strán doslova rozsekal vlete. Kde sa toto naučil?

My sMiriam sme samozrejme neváhali a obidvaja sme sa kryli skokmi kzemi.

„Fajn, už viem kde sú,“ povedala náhle Miriam, zatiaľ čo Márius neomylne postupoval vpred, a vstala. Čo sa aj ona zbláznila? Začala vrhať nože. Zjej ruky vnáhlom slede vyleteli tri a vdiaľke som začul pridusené výkriky. Pripadal som si pri nich ako úplný amatér. Ale potom jeden zo šípov poslal Miriam kzemi. Vstal som a za behu tasil rapír. Dostal som sa do stavu, keď mi začalo byť všetko jedno. To je veľmi nebezpečný stav. Narazil som na Wixa, najlepšieho šermiara syndikátu. No mám jednoducho šťastie…

Mohol som rovno zabudnúť na všetky finty, ktoré ma naučil. Jednoducho som sa snažil vykrývať jeho útoky a dúfal som, že sa stane zázrak. Máriusa som stratil zo zorného poľa, ale oňho som sa nebál. Wixov sek do mojej pravačky zastavil ochranný kôš mojej zbrane, vtedy sa mi podarilo urobiť otočku a udrieť ho ľavým lakťom do ramena. Na chvíľu stratil rovnováhu…

„Si talentovaný Tobias,“ ocenil môj protiútok „mohol si to dotiahnuť ďaleko.“

Jeho reči ma nezaujímali, iba sa snažil odpútať moju pozornosť a práve to som si vtejto chvíli vôbec nemohol dovoliť…

Erreck sa proti Máriusovi postavil sťažkým obojručným mečom. To bola veľmi nešťastná voľba. Zahnal sa sním asi trikrát a potom padol mŕtvy na zem. Márius ho zasiahol obidvomi zbraňami súčastne. Celý duel trval len niekoľko sekúnd. Víťaz sa potom rozbehol smerom kležiacemu telu Miriam.

A zrazu spravil Wix chybu, prešiel do vysokého strehu, zatiaľ, čo ja som stále ostával vnízkom. Začal som útočiť na miesta nad jeho pravačkou. Keďže hrot mojej zbrane ostával stále namierený proti nemu, nemal čas na protiútok. Postupne som predlžoval krok a dával do úderov stále väčšiu razanciu. Skúsil na mňa náhly reverz, avšak jeho seku zľava som sa elegantne vyhol. Wix sa však zatiaľ šikmým krokom ľavej nohy dostal zdosahu môjho útoku.

„Bod pre teba chlapče,“ povedal uznanlivo.

Asi ho fakt budem musieť zabiť, aby stými rečami prestal…

Opäť som prešiel do obrany. Stále som sa naňho snažil mieriť hrotom, aj keď som nebol taký naivný, aby som dúfal, že mi naň sám nabehne. Horšie bolo, že mi začali pomaly dochádzať sily. Musel si to všimnúť, pretože náhle zmenil taktiku boja. Prešiel do nízkeho strehu a zaútočil sprava. Nadviazal som kontakt sjeho čepeľou a odvrátil ju. Vtej chvíli som bleskovo tasil ľavoručnú dýku a rýchlym švihom som ho sekol do tváre. Vzápätí na mňa vystrekla jeho krv. Využijúc jeho nevýhodu som ho vnasledujúcej chvíli bodol mečom priamo do srdca. Ostal som tam stáť vnemom úžase, že som ho porazil…

„Takže toľko teda pokiaľ ide o Walderský syndikát,“ ozval sa Márius za mojim chrbtom.

Otočil som sa. Miriam žila. Ranu mala obviazanú a do tváre sa jej vracala farba. Chvalabohu…

„Prečo si mi nepomohol?“ obrátil som sa na neho svýčitkou.

„A ty si ešte nikdy nepočul príslovie – dámy majú prednosť?“ odvetil.

To som nechal bez komentára, ale bol som rád, že sa o ňu postaral…

Stáli sme nad hrobom muža, ktorý si hovoril Will Crow a mlčali sme. Vzdávali sme mu poslednú úctu… Miriam ticho vzlykala.

„Tak, a čo teraz?“ spýtal sa Márius po dlhšej dobe.

„Teraz musím splniť sľub, ktorý som mu dal predtým ako zomrel,“ povedal som rozhodne.

Keď sme dorazili do prístavu vYazzde, Márius potreboval na to, aby nám zohnal miesto na lodi, ktorá sa plavila okolo ostrova Rhea asi dve hodiny (z toho možno hodinu apol presedel so svojimi známymi vprístavnej krčme). Osobne poznal kapitána obchodnej kogy, ktorý nám ochotne prisľúbil pomoc – za dvadsať zlatých.

Loď, ktorá kotvila vprístave bola elegantná svojou jednoduchosťou adosť rýchla, aby sme túto cestu mohli absolvovať ako suchozemci bez toho, aby sme mali výraznejšie žalúdočné problémy. Márius však napriek tomu trval na tom, aby sme si pre istotu zobrali aspoň jeden súdok rumu... Ale ako ho poznám, zobral dva...

Pridelili nám dve kajuty, jednu pre Miriam. Keď naša Šťuka – tak si kapitán loď nazval – opúšťala prístav, mierne mrholilo, ale nezdalo sa, že by nás mala zastihnúť búrka.

Zobudil som sa po niekoľkých hodinách spánku. Ani som si neuvedomoval, aký som bol unavený. Márius zrejme niekde už otvoril sposádkou svoj súdok... Vyšiel som sa poprechádzať na palubu. Kývol som na pozdrav kormidelníkovi azhlboka sa nadýchol vlhkého vzduchu so slanou príchuťou. Nad morskou hladinou sa preháňal mierny teplý vánok akolísal Šťuku zboka na bok. Stáli sme, kapitán zrejme čakal na priaznivý vietor. Obloha nad vzdialeným horizontom sa sfarbila do oranžova. Deň sa pomaly zahaľoval do tmavého závoja. Postupne začalo nebo tmavnúť azjavovali sa prvé hviezdy... Polárka, Amargosa, Akira... Za chvíľu som už ich mal nad hlavou desiatky. Odrážali sa od pokojnej morskej hladiny...

Zrazu som si všimol Miriam, stojacu neďaleko odo mňa. Zamyslene hľadela do vĺn...

„Krásny večer,“ začal som rozhovor.

Obzrela sa avo svetle hviezd sa mihol jej úsmev.

„Ako malá som strávila mnoho večerov na pobreží, pozerajúc do mora apredstavujúc si, aký je asi svet na pevnine...“

„Nehostinný akrutý, ale zaujímavý,“ reagoval som.

„Keď som sa rozhodla odísť, rodičia boli samozrejme proti, ale nedokázala som žiť ďalej na ostrove. Cítila som sa osamelá. Oni mali jeden druhého, ja som nemala nikoho. Na ostrove je síce malá osada, ale smiestnymi ľuďmi som si príliš nerozumela. Pripadali mi, ale necháp ma zle, príliš jednoduchí...“

„Ktosi raz dávno povedal, že vjednoduchosti je krása,“ kontroval som.

„Možno,“ pripustila aodmlčala sa...

Atak sme tam stáli, počúvajúc šum mora, každý svlastnými myšlienkami. Možno to bolo tým prostredím, možno tou príjemnou spoločnosťou, ale cítil som sa veľmi dobre. Akoby sa okolo mňa rozlial duševný pokoj acelého ma zaplavil... Pohľad na prevaľujúce sa vlny bol naozaj príjemný aupokojujúci...

„Milovala som svojho otca, spravil by pre mňa všetko na svete,“ ozvala sa náhle apokračovala „a ľúbim svoju matku. Mám len trocha obavy ako ma prijme, po takom dlhom čase...“

„Je to vaša matka,“ odvetil som bez ďalších vysvetlení.

„Myslím, že pobyt na ostrove mi prospeje,“ vravela „možno to bude znieť ako fráza, ale potrebujem sa vpokoji zamyslieť nad svojim ďalším životom...“

„Už nebudete pracovať pre cisára?“ Dúfal som, že táto otázka nevyznela sarkasticky.

„Moja budúcnosť je vo hviezdach,“ odvetila.

„Tak tu ste,“ ozval sa zozadu náhle Máriusov hlas „Tobias, nechceš zmyť zúst tú pachuť morského vzduchu?“

Obrátil som sa na neho.

„A prečo nie?“

Dorazili sme kostrovu vobdobí prílivu. Jeho brehy olizovali jazyky vysokých vĺn. Kapitán rozhodol, že dvaja jeho ľudia dovezú Miriam na ostrov na člne. Nechcel sa tu veľmi zdržovať, vlastne spravil malú odchýlku od pôvodného kurzu iba kvôli nám. Takže nastal čas rozlúčky. Objal som Miriam, pretože som cítil, že práve takéto gesto ako jediné vystihne moje pocity.

„Nikdy na teba nezabudnem, Tobias,“ povedala, keď sa lúčila.

Márius stojaci za mnou sa usmieval apotom spontánne prehovoril.

„Poď sem, nech ťa vybozkávam, kráska. Pre prípad, že by sme sa už naozaj nestretli...“

Vo chvíli, keď sa čln priblížil kbrehu, som si všimol postavu ženy, ktorá tam stála. Mala oblečené čierne šaty, dlhé svetlé vlasy jej viali vo vetre. Okamžite som vedel kto to je. Neviem ako sa dozvedela, že prichádza jej dcéra...

Čln prirazil kbrehu aMiriam vystúpila. Jej matka ju objala, zatiaľ čo Miriam zložila hlavu na jej hruď acelá sa triasla. Myslím, že plakala...

Vtom pohľad svetlovlasej ženy zachytil mňa na palube. Azrazu som cítil, akoby celým mojim telom prešiel blesk...

Márius mi položil ruku na plece aprehovoril.

„Matka adcéra, ktoré sa roky nevideli. Aký to môže byť pocit?“

Odtrhol som pohľad od scény odohrávajúcej sa na ostrove aobrátil zrak ksvojmu priateľovi.

„Ostalo ti ešte niečo ztoho rumu?“

EPILÓG

O14 rokov neskôr

„Ani sa mi nechce veriť, že Jasmína už tak vyrástla,“ povedal som hľadiac na mladé dievča, ktoré pomáhalo matke pri pulte. Lenara si zachovala svoju pôvodnú krásu asviežosť atak som mal pocit, že skôr hľadím na sestry.

„Má už trinásť rokov,“ vravel oproti mne sediaci Márius odpíjajúc si zo svojho pohára spivom „pomaly dievča na vydávanie...“

„Vlastne som sa prišiel rozlúčiť,“ povedal som svojmu priateľovi „pobyt vtomto kráľovstve už začína byť pre mňa nebezpečný...“

„Videl som tie vyhlášky sodmenou na tvoju hlavu,“ povedal Márius „akoby kráľovskí vojaci nemali nič iného na práci.“

„Tiež by ťa naštvalo, keby sa ti niekto vlámal do kráľovskej pokladnice,“ kontroval som.

„Ha, to kráľovi patrí,“ vravel Márius apotom zvážnel „Tobias, nech budeš kdekoľvek abudeš potrebovať pomoc, stačí, keď sa ozveš.“

Vedel som, že to myslí absolútne vážne. Acenil som si to.

Jasmína pristúpila knášmu stolu ana tácke mala nápoje. Mne podala pivo aMáriusovi ovocnú šťavu.

„No, to snáď ani nie je možné,“ povedal Márius acez plece pozrel na svoju manželku. Iba sa šibalsky usmiala amykla plecami.

„Dbá na tvoje zdravie,“ povedal som položartom anapil sa dobre vychladeného piva...

Bol som v sedle niekoľko dní. Tesne pred zotmením som dorazil kmalému zastrčenému hostincu. Akoby mi sám vošiel do cesty... Svojho koňa som uviazal pred podnikom avošiel dnu. Myslím, že teraz by dobre padolpohár piva.

Vo chvíli, keď som vychutnával svoj nápoj sa otvorili dvere.

Keď vošla do miestnosti, otočilo sa na ňu naraz asi desať párov očí, rozhovory stíchli abolo počuť praskanie ohňa v krbe. Hnedá kožená tunika aobtiahnuté nohavice už nedávali mnoho priestoru predstavivosti, pokiaľ išlo ojej dokonalú postavu. Mierne zvlnené vlasy, čiastočne zakryté čiernym klobúkom jej siahali tak po plecia. Veľké hnedé oči sa poobzerali po miestnosti až kým sa jej pohľad nezastavil na mne. Naďalej som popíjal lacné pivo ačakal som, čo sa bude diať ďalej. Ostatní chlapi, ktorí sedeli vhostinci už začali pomaly klopiť aodvracať zrak zaregistrujúc dvoch osobných strážcov mladej ženy. Včiernom oblečení muži držali pozdĺž tela nabité kuše azich ostrých pohľadov sa dalo vyčítať, že by ich neváhali použiť. Za opaskom mal každý znich napravo rapír anaľavo loveckú dýku. Bol som si istý, že majú vzáhyboch oblečenia poskrývané aj iné zbrane. Podišla kmôjmu osamelému stolu vrohu miestnosti. Vždy som si cenil súkromie.

„Ste Tobias Raven?"

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář