Jdi na obsah Jdi na menu
 


Olamfora-Nicole de Boar-1-BORIS VIGAŠ

22. 10. 2006

NICOLE DE BOAR

I.

Keď vošla do miestnosti, otočilo sa na ňu naraz asi desať párov očí, rozhovory stíchli a bolo počuť praskanie ohňa v krbe. Hnedá kožená tunika a obtiahnuté nohavice už nedávali mnoho priestoru predstavivosti, pokiaľ išlo o jej dokonalú postavu. Mierne zvlnené vlasy, čiastočne zakryté čiernym klobúkom jej siahali tak po plecia. Veľké hnedé oči sa poobzerali po miestnosti až kým sa jej pohľad nezastavil na mne. Naďalej som popíjal lacné pivo a čakal som, čo sa bude diať ďalej. Ostatní chlapi, ktorí sedeli v hostinci už začali pomaly klopiť a odvracať zrak zaregistrujúc dvoch osobných strážcov mladej ženy. F čiernom oblečení muži držali pozdĺž tela nabité kuše a z ich ostrých pohľadov sa dalo vyčítať, že by ich neváhali použiť. Za opaskom mal každý z nich napravo rapír a naľavo loveckú dýku. Bol som si istý, že majú v záhyboch oblečenia poskrývané aj iné zbrane. Podišla k môjmu osamelému stolu v rohu miestnosti. Vždy som si cenil súkromie.

„Ste Tobias Raven?“

„Kto sa pýta?“ odvetil som naoko ľahostajne a odhryzol si ďalšie sústo z pečeného kuracieho stehna.

„Som Nicole de Boar, môžem si prisadnúť?“

Prikývol som. Bol som síce cudzincom v tomto kraji, avšak hrad Boar bol najväčšou stavbou na niekoľko míľ všetkými smermi. Jej stráže ostali v diskrétnej vzdialenosti a pohľadom stále kontrolovali zvyšné osadenstvo podniku. Kývla na hostinského a on akoby čakajúc na tento pokyn okamžite úslužne vyrazil k nášmu stolu.

„Dajte mi to najlepšie víno, čo tu máte,“ povedala úsečne a potom sa obrátila na mňa.

„Ja ostanem pri pive...“

„A jedno pivo,“ doplnila a hodila na dubový stôl striebornú mincu. Hostinský ju chvatne zobral, uklonil sa a išiel vybaviť objednávku.

„Madam, aj to najlepšie víno, čo tu majú sa nedá porovnať s tým, čo pijete na hrade.“

Tvárila sa akoby ma nepočula.

„Mám pre vás obchodnú ponuku,“ povedala priamo.

„Som pomerne drahý,“

„Som pomerne bohatá,“ odvetila a mierne sa usmiala.

„Dobre, o čo ide?“

V tej chvíli hostinský priniesol krčah vína a pohár pre mňa. Nalial víno do krčahu a diskrétne sa vzdialil. Odpil som si z piva a s prekvapením zistil, že toto preriedil vodou menej ako to minulé. Mal by som chodiť do podnikov len s prominentmi. Lady de Boar sa napila, ak jej víno nechutilo, nedala to nijako najavo.

„Ide o Srdce Amberu...Chcem, aby ste ho ukradli,“ zodpovedala po chvíli na moju otázku.

Najdrahší rubín, strážený vo dne v noci špeciálnymi jednotkami priamo v cisárskom paláci.

„Pri všetkej úcte, máte na tento šialený nápad aj nejaké logické odôvodnenie?“

„Tie dôvody sú čisto súkromné a nemám v úmysle vás do nich zasväcovať. Vás mi odporučili ako toho najlepšieho, takže otázka znie pán Raven, ste ochotný to spraviť za tisíc zlatých?“

Za tú sumu by som si mohol kúpiť malé sídlo a dokonca života nič nespraviť. Ak mi ju ponúkla, musela mať o mojej reputácii prekliate dobré informácie.

„Aký je preddavok?“

Sám seba som prekvapil rýchlosťou akou som sa rozhodol. Na druhej strane bola to výzva a pred nimi nikdy necúvam.

„Sto zlatých na ruku, zvyšok po odovzdaní zásielky,“ po týchto slovách položila na stôl objemný kožený mešec. Mala to evidentne dobre premyslené.

„A čo ak si teraz tieto peniaze zoberiem a nikto ma už neuvidí?“

„Pán Raven, vo vašom vlastnom záujme dúfam, že to bol pokus o vtip. Myslím, že vaša profesionálna česť je pre vás dosť dôležitá a ak by som sa v tomto bode mýlila, moji ľudia by si vás našli. Mám pokračovať?“

„Ak však poviem áno a uspejem, pôjde po mne cisárska garda a mimochodom, možno aj po vás.“

„Pokiaľ viem, v troch kráľovstvách je na vašu hlavu vypísaná tučná odmena, nevidím v tom nijaký rozdiel a pokiaľ ide o mňa, opäť zdôrazňujem, že je to môj problém.“

Jej ľudia boli v získavaní informácii o mne naozaj dobrí. Dopil som pivo a načiahol sa po mešci. Nemal som jednoducho dobrý pocit, keď tam len tak ležal.

„V takom prípade ide ďalšie kolo na mňa.“

Lady de Boar si ma premerala zvláštnym pohľadom, usmiala sa a odvetila.

„Prečo nie?“

O niekoľko sekúnd sa odohralo viac vecí naraz. Okná v podniku niekto rozbil zvonka a dvere náhle niekto iný surovo vykopol. Stráž lady de Boar reagovala naozaj rýchlo. Žoldnier, ktorý vtrhol do hostinca dverami sa zviezol k zemi s šípom v hrudi. V tej chvíli som už mal v ruke vrhací nôž, ktorý mi tam ladne vykĺzol z puzdra na opasku. Hodil som ho do jedného z rozbitých okien a začul na druhej strane pridusený výkrik. Lady de Boar som reflexívne chytil za ruku a pritiahol k sebe. Zvalil som dubový stôl, aby som ho použil ako kryt pred ďalšími šípmi. V momente, keď sme sa za ním kryli som zazrel ako jeden z osobných strážcov padá k zemi zasiahnutý šípom, druhý vyťahoval rapír a do miestnosti sa začali hrnúť vojaci. Svoj meč som už zvieral v pravici. Do nášho stola sa zabodlo niekoľko šípov. Počul som aj výkriky bolesti niekoľkých hostí, ktorí sa v panike snažili dostať z podniku.

„Musíme sa odtiaľto cez kuchyňu dostať čo najrýchlejšie na zadný dvor,“ navrhol som lady de Boar a tá súhlasne prikývla.

Ďalšie udalosti sa odohrali ako vo sne. V ľavej ruke som zvieral pravačku lady de Boar a hranou meča v mojej pravici zrážal k zemi všetkých, ktorí sa postavili medzi nás a zadný východ. Skôr ako sme sa dostali na svieži nočný vzduch som pocítil ostrú bolesť v ramene. Snažil som sa ju ignorovať a bežal som ďalej. Žoldnier strážiaci zadný vchod nestačil zareagovať včas a napriek tomu, že mal krúžkové brnenie som ho sekol tak silne, že sa ako podťatý zviezol k zemi. Nestrácal som čas zisťovaním, či žije. V ľavej ruke som pomaly strácal cit, ale aj lady de Boar bola ženou činu. Na chvíľu sa mi stratila v tme a o pár sekúnd pri mne stála držiac za opraty koňa. Rýchlo vysadla a keďže sa mi od bolesti začalo zahmlievať pred očami, podala mi ruku a pomohla do sedla aj mne. Potom som stratil vedomie.

Prebral som sa s pocitom dezorientácie. Nevedel som, prečo ležím na zemi a prečo ma páli rameno. Obrátil som hlavu k ohňu, vedľa ktorého som ležal. Keď som zazrel jej tvár vo svetle ohňa, okamžite som si spomenul. Nicole pokojne opekala akýsi kus mäsa a nevenovala mi ani najmenšiu pozornosť. Pokúsil som sa posadiť. To si už všimla.

„To rameno som vám obviazala ako som najlepšie vedela, ale stratili ste veľa krvi. Nie ste hladný?“

Po týchto slovách mi podávala kus mäsa. Nuž, voňal naozaj výborne a ja som evidentne hladný bol. Odhryzol som si, bola to dobre prepečená divina. To ma prekvapilo.

„Preboha, ako ste skolili diviaka?“

Miesto odpovede zdvihla kušu, ktorú mala položenú vedľa seba.

„Nechajte ma hádať,“ povedal som „váš otec chcel mať syna a tak vás brával na všetky poľovačky...“

„Môj otec syna mal, mám staršieho brata,“ odvetila pokojne „ja však nie som typ, ktorý vydrží celý deň pri vyšívaní a som aj dosť tvrdohlavá. Takže otec nemal inú možnosť ako ma na tie poľovačky naozaj brávať. Vlastne sú to tie najintenzívnejšie spomienky, ktoré naňho mám, naše spoločné poľovačky.“

„Sledoval nás niekto?“ zmenil som tému.

„Takmer naisto nie, okrem toho môj kôň je najrýchlejší v celom kraji aj s dvomi jazdcami.“

„Fajn, teraz mám však kľúčovú otázku. Kto boli tí ľudia a prečo po vás išli?“

„Cisárska garda.“

„Podľa oblečenia to boli obyčajní nájomní žoldnieri,“ oponoval som.

„Tak to malo vyzerať, ale verte mi, boli to cisárovi ľudia...“

„V tom prípade sa chovali ako úplní amatéri. Načo vtrhli dnu, keď si na vás mohli počkať von a zastreliť vás zo zálohy pod rúškom tmy.“

„Pretože ma nechceli zastreliť, malo to byť len varovanie. Mám totiž niečo, čo cisár chce a ja mu to nechcem dať.“

„Doteraz som si myslel, že je to naopak.“

„Srdce Amberu nie je len tak hocijaký drahokam, keď sa zasadí do určitého predmetu, má neobyčajnú moc. A ja mám tú druhú časť skladačky. Ale to je asi tak všetko, čo vám o tom poviem, pán Raven.“

„Fajn, som vďačný aj za to. Aký je náš ďalší plán?“

Zvláštne je, že som o nás už začal uvažovať ako o dvojici.

„Teraz si pospím ja a vy zostanete na hliadke,“ odvetila pragmaticky a ľahla si. Chcel som ešte prehodiť čosi o zajtrajšku, ale nechal som to, ráno je asi fakt múdrejšie večera. Položil som si meč na kolená, kvôli väčšiemu pocitu istoty, a pokojne dojedol to mäso. Potom som priložil do ohňa a premýšľal. Ak mi táto prácička vyjde, naozaj by som sa mohol usadiť, ibaže to som si hovoril pred každou zakázkou. Pravdou je, že som nebol na pokojný život stavaný, nevedel by som, čo si so sebou počať. Nicole už spokojne oddychovala. Nuž, tiež má za sebou náročný deň. Mal som pre ňu ešte mnoho ďalších otázok, ale vyzerala na typ ženy, ktorá mi poskytne informáciu len vtedy, keď to uzná za vhodné. Ako správny profesionál by som sa o to vôbec nemal zaujímať, len spraviť svoju prácu, zinkasovať odmenu a ísť ďalej. Tak prečo som taký zvedavý?

Odrazu sa z lesa ozvalo praskanie, ktoré doň nepatrilo. Ako excelentný zlodej ľahko rozoznám blížiace sa ľudské kroky. Niekto sa síce snažil pohybovať ticho, avšak sem tam sa mu dostala pod nohy suchá halúzka. Blížil sa odzadu. Ani som sa nepohol, musí mať dojem, že spím. To by mi mohlo poskytnúť určitú výhodu. Nebol som taký naivný, aby som si myslel, že je to nejaký pocestný, ktorý sa prišiel zohriať k ohníku. Pripravil som sa na boj a dúfal, že ma rameno nezradí.

Bol už nebezpečne blízko, doslova som cítil ako mi dýcha na krk.

Počul som ako ticho vyťahuje meč.

Nechal som mu dve sekundy kým sa napriahne.

Prevalil som sa cez ľavé rameno, do ktorého mi okamžite vystrelila vlna ostrej bolesti. Snažil som sa ju ignorovať. Ťažký meč dopadol na miesto kde som pred chvíľou ležal. Sekol som útočníkovi do nôh. Vykríkol a padol ako podťatý na zem. Meč nepustil, to už však nad ním stála Nicole a mierila mu na hlavu kušou.

„Mám ľahký spánok,“ povedala na vysvetlenie a vo svetle ohňa som videl ako na mňa mrkla. Pri tomto všetkom si ešte zachováva zmysel pre humor. Bola výnimočnejšia ako väčšina žien, ktoré som doteraz spoznal a to som ich stretol dosť.

Odzbrojil som útočníka. Bol oblečený podobne ako žoldnieri, ktorí nás napadli v hostinci, ale to ešte nemuselo nič znamenať.

„Kto si a prečo si ma chcel zabiť?“ spýtal som sa priamo.

„Choď do pekla,“ precedil zatínajúc zuby od bolesti. Vtom zasvišťal šíp a zabodol sa mu do stehna. Muž vykríkol.

„Asi som nechtiac stlačila spúšť, je to veľmi citlivý mechanizmus,“ povedala lady Nicole nevinne a nasadila do kuše ďalší šíp a opäť namierila útočníkovi na hlavu.

„Takže, spýtam sa ešte raz, čo tu robíš?“ zopakoval som otázku.

„Som lovec,“ kapituloval muž a ukázal na lady Nicole „môj zamestnávateľ vypísal odmenu pre toho, kto ju privedie živú.“

„Ako si nás našiel?“

„Mám svoje metódy,“ povedal s hrdosťou a omdlel. V tej tme sme si nevšimli, že stráca príliš veľa krvi. Lady Nicole mi podala kušu.

„Mierte naňho pre prípad, že simuluje, obviažem mu ranu.“

„Zbláznili ste sa? Práve ma chcel zabiť a priznal sa k pokusu o váš únos, ak to prežije, pokúsi sa o to znova.“

„Iste pán Raven, toto všetko mi došlo,“ povedala pokojne „ale ak nám tu vykrváca, nedozvieme sa kto si ho najal. A potom, hovorte tomu trebárs aj ženský súcit, nechcem ho tu nechať len tak umrieť. Nebojte sa, zviažeme ho.“

„V poriadku,“ súhlasil som „aj keď podľa toho, čo ste mi hovorili sa mi vidí jasné, že ho najal niekto z cisárových ľudí.“

„Mám pocit, že v tejto hre je viac hráčov, ako sa spočiatku zdalo,“ povedala tajomne.

Chlapík to prežil, aj keď mu na druhý deň ráno došlo, že jeho mobilita je značne obmedzená. Pohľadom kĺzal striedavo po mne a po lady de Boar. Tá sedela na zvalenom strome a pokojne si čistila kušu. Občas naňho len tak skusmo namierila a prisahal by som, že mu všetko nie je jedno. Pristúpil som k nemu.

„Druhé a posledné kolo otázok,“ povedal som úsečne. Rozhodne som nemal chuť tu s ním strácať čas, “ak odpovieš uspokojivo, možno prežiješ.“

Kývol na znamenie, že pochopil, po jeho včerajšom vzdore už nebola ani stopa. Možno to nebol taký profesionál, za akého sa pokladal...

„Kto ťa najal?“

„Ak vám to poviem som mŕtvy muž.“

„Omyl, ak mi to nepovieš, zomrieš. Ak to povieš, máš síce malú, ale stále šancu, prežiť.“

„Nemôžem,“ trval na svojom.

„Vravel som, že nemá význam ho nechať nažive,“ obrátil som sa k lady de Boar „skoncujme to s ním a poďme.“

„Ako chcete,“ odvetila ľahostajne, vstala a začala sedlať koňa. Zobral som si do ruky meč a podišiel k nemu bližšie. Rozhodne som nemal v úmysle zabiť zviazaného bezbranného človeka, ale videl som, že je s nervami na konci.

„Dobre,“ kapituloval „je to Luis Dragon“.

Spozornel som. Lord Dragon bol síce cisárov formálny poddaný, ale neoficiálne patril k jeho odporcom. Rozhodne nepracoval pre panovníka.

„Myslím, že ma nepresvedčil,“ ozvala sa lady de Boar a namierila naňho kušu.

„Prisahám, je to pravda,“ skríkol muž v očakávaní najhoršieho.

„Dokáž to!“ vyzval som ho. Netušil som síce ako by to mohol spraviť, pretože ja som taktiež nenosil pri sebe upomienkové predmety na svojich zamestnávateľov, pravda okrem peňazí. Jeden mešec od lady de Boar som mal stále pri sebe.

„Myslím, že keď ho strelím do druhej nohy, možno prestane klamať,“ navrhla Nicole. Nevedel som, či to myslí vážne a nevedel to ani lovec.

„Ešte mu dám jednu šancu,“ oznámil som „ako a kde si mal lady de Boar predať Dragonovym ľuďom?“

„Mám na krku medailón, to je znamenie,“ vysvetľoval horlivo „kontaktná osoba je majiteľ kúpeľov v Astrade.“

Podišiel som k nemu. Naozaj tam ten medailón mal. Strhol som mu ho. Malý, strieborný s vyobrazením draka – symbol rodu Dragon.

„Myslím, že som mu uveril,“ rozhodol som sa a pozrel na Nicole.

„Môžeme ísť,“ povedal som a vysadol na koňa.

„Súhlasím,“ odvetila a vyskočila na sedlo za mňa.

„Počkajte a čo ja?“ vykríkol nájomný lovec.

„Sľúbil som ti, že ťa nechám žiť, nie že ťa rozviažem,“ povedal som mu pokojne.

„Ale to nie je fér,“ oponoval zúfalo.

„Taký je život, čím skôr si to uvedomíš, tým lepšie pre teba,“ odvetil som a pohnal koňa. Ak ešte niečo povedal, jeho vety zanikli v hluku dupajúcich kopýt. Výčitky som nemal, chcel ma predsa zabiť a ak to je jeho osud, nejako sa z toho dostane. A ak prežije, len si pripíšem na zoznam ľudí, ktorí po mne idú, ďalšie meno.

Po chvíľke jazdy som zastal.

„A kam teraz?“

„Pôvodne som chcela ísť na hrad Boar, ale ak už je na mňa vypísaná odmena, je to prvé miesto, kde ma budú hľadať. Nemyslím, že všetci dôstojníci z mojej hradnej stráže sú takí bezúhonní, že by sa nedali podplatiť.“

„Takže?“

„Takže pôjdeme do Astradu,“ odvetila rozhodne. Cisárske hlavné mesto, vyzerá to tak, že sa tam zbiehajú všetky nitky. Aj tak by som sa tam musel skôr, či neskôr zastaviť, v paláci je Srdce Amberu.

„Avšak navrhujem kúpiť druhého koňa, zásoby a spraviť niečo s vašim vzhľadom.“

„Takto sa vám nepáčim, pán Raven?“

Žartuje?

„Vyzeráte úžasne a v tom je ten problém, budili by ste príliš veľa nežiaducej pozornosti, dokonca aj v hlavnom meste.“

„Znie to logicky. Viete o nejakom mieste, kde nám predajú všetky tie veci a nebudú klásť zbytočné otázky?“

„Keď máte peniaze, zistíte, že také miesta sú všade,“ odvetil som.

II.

Astrad – kultúrne, spoločenské a politické centrum ríše, mesto, kde ste mohli stretnúť zástupcov všetkých národov a etník cisárstva. Keď sme prechádzali jednou z okrajových štvrtí, tak okrem niekoľkých žobrákov, ktorí sa snažili upútať našu pozornosť, si nás nikto nevšímal. Dôvodom bol aj náš, navonok obyčajný odev, kone sme nechali v jednom z prístavných hostincov, v ktorom sme sa predchádzajúci večer ubytovali.

Dorazili sme na Severné námestie, kde bol trh. Stánky sa ako stužky rieky rozlievali do všetkých bočných uličiek. Na naše zmysly útočili rozmanité zvuky, vône a farby. Vedel som, že v tomto dave ľudí sa bude potĺkať aj mnoho vreckových zlodejov, ale ťažko by ma mohli prekvapiť s trikom, ktorý nepoznám, takže si budú musieť nájsť obeť niekde inde. A ak nechcú, aby im spravila lady de Boar jazvu na ruke svojim loveckým nožom, neskúšal by som to ani na ňu.

„Máme aj nejaký konkrétny cieľ, pán Raven, alebo tadiaľto len prechádzame?“ opýtala sa.

„Zastavíme sa u jedného priateľa, má veci, ktoré budeme potrebovať.“

„Ako napríklad?“

„Výbušniny…“

„To myslíte vážne?“

Potom si ma premerala pohľadom.

„Myslíte to vážne.“

„Už sme tu,“ oznámil som miesto odpovede, keď sme zastali pred stredne veľkým stanom.

Vstúpili sme. Naskytol sa nám pohľad na vkusne zariadený obchodík, kde sa od šperkov, knihy až po korenie dalo kúpiť takmer všetko. Veci, ktoré som však hľadal ja na regáloch vyložené neboli. Za pultom stál dlhovlasý mladík a čosi čítal. Akonáhle zdvihol hlavu, pery sa mu roztiahli do úsmevu.

„Toby,“ ozval sa nadšene.

„Yarrek,“ kontroval som a už sme si podávali ruky.

„Že sa tu vôbec ukážeš, zločinče...“

„Tvoje obchody tiež nie sú všetky legálne, priateľu,“ kontroval som.

„A kto je táto šarmantná dáma, ktorá s tebou zahadzuje svoj drahocenný čas?“

Typické, s Yarrekom sme sa podpichovali, odkedy sme sa poznali, čo boli už takmer štyri roky.

„Dovoľ, aby som ti predstavil lady Nicole de Boar,“ povedal som takmer až formálne.

„Ani nie hocikto,“ pokýval Yarrek uznanlivo hlavou „teší ma, to aby som otvoril nejaké dobré víno,“ dokončil myšlienku a elegantne pobozkal lady Nicole ruku. Usmiala sa, čo bolo len prirodzenou reakciou na Yarrekov osobný šarm.

„Myslím, že to víno zvarím,“ navrhol Yarrek.

„V takom prípade do môjho pohára pridajte škoricu,“ navrhla Nicole „vidím, že jej tu máte dosť.“

„Dobre sa predáva,“ poznamenal Yarrek.

O niekoľko minút sme už popíjali, sediac na prútených stoličkách. Sem – tam vošiel nejaký zákazník, poobzeral sa, alebo aj niečo kúpil. Yarrek ich rutinérsky obslúžil, potom obchod zavrel a venoval sa nám.

„Takže, čo potrebuješ?“ prešiel rovno k veci.

Podal som mu zoznam položiek, ktoré som si napísal už ráno. Keď si ho pozeral, mierne nadvihol obočie.

„Uvedomuješ si, že polovica tých vecí je ilegálnych?“

„Iste, dokedy to môžeš mať?“

„Možno do zajtra, niektoré zlúčeniny musím vyrobiť doma v dielni. A teraz k praktickej časti obchodu. Bude to stáť minimálne dvadsať zlatých.“

Odrátal som mu dvadsaťpäť. Zobral ich zo stolíka.

„Chcem vedieť na čo tie veci potrebujete?“ spýtal sa dolievajúc poháre.

„Nechcite,“ povedala úplne vážne lady Nicole „mimochodom to víno je výborné.“

Luis Dragon sedel za stolom vo svojej jedálni a pozeral sa ako jeden z jeho sluhov porcuje pečenú kačku. Zatiaľ popíjal zo zdobenej čaše drahé a veľmi kvalitné červené víno. Náhle sa dvere otvorili a vošiel veliteľ jeho osobnej gardy. Bol oblečený v červeno-čiernej uniforme a na prsiach mal vyobrazeného veľkého zlatého draka. Jeho ľudia boli všeobecne známi pod označením „Reptiliáni“. Zastal pri stole a zasalutoval.

„Razan, vy sa snáď nikdy nenaučíte, že treba najprv zaklepať na dvere,“ prehodil pokojne lord Dragon a prisunul si pred seba tanier s pripraveným jedlom.

„Prepáčte pane, ale táto záležitosť je súrna.“

„Dáte si víno?“

„Nie, ďakujem,“ odmietol zdvorilo.

„Tak vysypte, čo máte na srdci aby som sa mohol v pokoji najesť!“

„Jeden z mojich ľudí je presvedčený, že dnes zazrel lady de Boar v meste.“

Lord Dragon spozornel.

„To by znamenalo, že ani jeden z lovcov neuspel. Pozoruhodné. Dúfam, že ju niekto sleduje.“

„Dnes ráno sa zastavili u jedného obchodníka a boli tam takmer dve hodiny, potom ich žiaľbohu môj kontakt stratil. Hlásenie mi podal len pred okamžikom.“

„Mám len taký pocit, alebo pre nás pracujú samí neschopní ľudia?“

Kapitán Razan taktne mlčal. Hoci bol známy ako krutý až surový veliteľ, vedel, že keď sa jeho pán nahnevá, cúva pred ním aj nábytok.

„Vieme aspoň, kde ten obchodník býva?“

„To sa dá ľahko zistiť pane,“ odvetil Razan.

„Tak to zistite, zoberte si pár ľudí a navštívte ho. Čakám, že keď sa vrátite budete mať pre mňa lepšie správy.“

„Spoľahnite sa...“

„Dobre, tak teraz vypadnite!“ povedal lord Dragon a odhryzol si z kačacieho stehna.

Yarrek bol spokojný, poslednú zlúčeninu dokončil pred okamihom. Napriek tomu, že si myslel, že na tom bude pracovať celú noc, bolo len krátko po siedmej večer. Všetky veci zviazal do úhľadného balíčka. Potom zavolal mladšieho pomocníka, 15 ročného chlapca, ktorý mu pomáhal v dielni.

„Darlan, skôr ako pôjdeš domov, zastav sa prosím ťa v prístavnom hostinci Lagúna a tento balíček zanes Tobiasovi Ravenovi.“

„Samozrejme,“ povedal chlapec a zobral si balík pod pazuchu. Keďže v tejto štvrti vyrastal, nočná prechádzka mestom mu problémy nerobila. Vedel, ktorú trasu si vybrať, aby sa vyhol problémom.

Keď Darlan odišiel, začal upratovať. Náhle ho upútal zvuk otvárajúcich sa dvier.

„Čo si si zabudol?“ vyslovil otázku a otočil sa. Úsmev mu zamrzol na tvári. Vo dverách stáli traja Reptiliáni. Poznal ich dobre a nerobil si nijaké ilúzie o priateľskej povahe ich návštevy.

„Páni, môžem vám nejako pomôcť?“ snažil sa zachovať rozvahu. Jeden z vojakov sa naňho zahnal, Yarrek sa uhol a dobre miereným úderom ho trafil do brucha. Kapitán Razan, stojaci vzadu, neuveriteľne rýchlo vytiahol dýku, Yarrek si ani neuvedomil letiaci predmet a náhle sa mu zatmelo pred očami.

Prebral sa zviazaný na stoličke, pravá ruka, zasiahnutá dýkou už nekrvácala, napriek tomu sa do drevenej podlahy vsiaklo slušné množstvo krvi. Vojak, ktorého udrel ho práve mlátil do tváre.

„To stačí Gonzalez,“ napomenul ho kapitán „zdá sa, že už sa prebral.“

Obrátil sa na Yarreka.

„Vlastne mám pre vás len dve otázky, čo od vás chcela lady de Boar a kde sa momentálne nachádza?“

„Kto?“

Ďalší úder do tváre.

„Nezahrávajte sa so mnou!“

„Viete, že podľa starých legiend jaštery a reptiliáni vládli celému svetu?“

Kapitán Razan na neho pozrel s nefalšovaným prekvapením.

„Malo to len jednu chybu,“ pokračoval Yarrek „ich mozog bol veľký ako vlašský orech. Ako sa mi vidí, je to u všetkých reptiliánov konštanta aj dodnes.“

„Myslím, že vám o chvíľu bude jasné, že som vás mal zabiť rýchlo,“ povedal kapitán Razan a dal si dole rukavice.

Sedel som vo svojej izbe, popíjal horúci čaj s rumom a preberal si veci, ktoré mi pred chvíľou doniesol Yarrekov pomocník. Bolo tam naozaj všetko, na Yarreka je spoľahnutie. Zrazu sa ozvalo klopanie na dvere. Reflexívne som zhasol petrolejku a vytiahol dýku. Vedený mesačným svetlom, ktoré prenikalo oknom som sa opatrne vybral k dverám.

„Kto je?“ spýtal som sa.

„To som ja Nicole, nemôžem zaspať,“ ozvalo sa spoza dverí. Samozrejme sme mali osobitné izby. Nabudúce si budeme musieť dohovoriť nejaký signál. Otvoril som.

„Už ste spali?“ opýtal sa hlas do šera.

„Ani nie,“ odvetil som a zapálil lampu „dáte si čaj s rumom? Nič iné nemám.“

„Myslím, že áno,“ súhlasila bez váhania a posadila sa. Vo svetle petrolejky vyzerala až tajomne príťažlivo (žena vamp?) a to bol len môj prvý hrnček.

„Tak, čo vás trápi?“ opýtal som sa podávajúc jej horúci nápoj.

„Je toho pomerne dosť, pán Raven,“ odpovedala a odpila si.

„Berte to tak, že bez prekážok by bol tento život fádny,“ snažil som sa nadľahčiť situáciu.

Pousmiala sa, alebo sa mi to aspoň zazdalo.

„Spočiatku,“ začala „som myslela, že mám situáciu pod kontrolou, ale teraz...“ zastavila sa „teraz ani neviem, či sa budem môcť vrátiť domov. Skrátka môj život sa ocitol na križovatke.“

„Chcete vycúvať?“ opýtal som sa, aj keď som už poznal odpoveď. Nebola ten typ, ktorý by sa vzdával pri problémoch.

„To v žiadnom prípade,“ odvetila vzápätí „ale odpovedzte mi na jednu otázku, máte nejaký plán ako ukradnúť Srdce Amberu?“

„Slušný plán,“ odvetil som tajomne „preto ste si najali mňa, nie?“

„V najbližších dňoch?“

„Zajtra.“ odpálil som odpoveď. Zdržovať sa v hlavnom meste dlhšie sa mi nezdalo múdre.

„A môžem vám nejako pomôcť?“

„Ušetrilo by to čas, keby ste s pripravenými koňmi čakali na vopred dohodnutom mieste.“

„Vy to hovoríte tak, akoby ste mali v ruke tajný tromf. Ešte som nezažila, že aby niekto pri zdanlivo nesplniteľnej misii oplýval takou istotou.“

„Upokojuje vás to?“

„Myslím, že áno. Prečo ste dopekla taký sebaistý?“

„Prvých štrnásť rokov života som prežil v cisárskom paláci, poznám tam také zákutia a tajné chodby, o ktorých nemá poňatia ani cisár a viem úplne presne, kde je Srdce a ako je strážené.“

Vyzerala byť nadmieru prekvapená. Moju pravú identitu poznalo len niekoľko ľudí.

„Kto ste v skutočnosti, pán Raven?“

„Cisár Vidall je môj strýko,“ povedal som pokojne. Týmto som jej odhalil tajomstvo, ktoré vedelo už len pár smrteľníkov. Mal som pocit, že jej môžem implicitne dôverovať.

„Ste syn Kyotta, ktorého cisár zabil vo vojne dvojčiat?“ zdalo sa, že tomu stále nemôže uveriť „mali ste byť popravený so svojimi súrodencami, aj keď spomínam si na klebety, že jedno dieťa sa zachránilo...Nikdy by ma nenapadlo,“ zrazu stíchla. Do povedomia mi vystúpili nepríjemné spomienky, dni strávené v podzemných priestoroch paláca, útek tajnými chodbami, tma, vlhko, zima, hlad, vyčerpanie. Nechápem ako som to mohol v tom veku prežiť. Nicole bola stále v šoku.

„Ak chvíľu počkáte, pôjdem dole do kuchyne zobrať ďalší čaj,“ navrhol som. Prikývla. Vrátil som sa za okamih s čerstvým čajom s rumom a dolial jej hrnček. Vyzerala byť stále zaskočená. Odpila si.

„Ak, všetko to, čo hovoríte, je pravda...“

Namiesto odpovede som jej podal pečatný prsteň môjho otca. Nosil som ho na krku na retiazke.

„Myslím, pán Raven, aj keď teraz už viem, že to nie je vaše pravé meno, že vzhľadom na tieto okolnosti a naše nedávne zážitky mi môžete hovoriť Nicole.“

Inými slovami mi navrhla, aby sme si potykali.

„Som William T. Larnac, ale to T v mojom mene znamená Tobias, takže ma tak pokojne môžeš oslovovať aj naďalej sesternička.“

Pri vyššej šľachte platilo nepísané pravidlo, že všetci boli bratranci a sesternice. Niekedy to bola bohužiaľ smutným spôsobom aj pravda, v snahe zachovať čistú rodinnú pokrvnú líniu sa niekedy brali aj súrodenci. Aj preto bolo medzi šľachtou viac dementných a zdegenerovaných jedincov, ako v hociktorom inom stave. Už ako dieťa som nemal rád nafúknutý životný štýl na cisárskom dvore a trávil som skôr čas so synmi veliteľa hradnej stráže a hlavného komorníka. Myslím, že to mi nakoniec aj zachránilo život, ale to je už iný príbeh. Avšak nikdy som neposudzoval ľudí podľa pôvodu, ale na základe charakteru. Toto kritérium ma ešte nikdy nesklamalo...

„Fajn Tobias, dúfam, že na zajtra nechystáš aj nejakú bonusovú akciu, ako napríklad vraždu cisára...“

„Zamýšľal som sa nad tým,“ odvetil som dvojzmyselne.

„Spomínam si, že raz ako malá som bola s otcom na cisárskom dvore.“

„Dlhé vlasy, červená čiapka, pieskovo žltý kabát,“ poznamenal som.

„Ako to vieš?“ ostala zaskočená.

„Už vtedy si na mňa spravila dojem, aj keď formálne predstavení sme si nikdy neboli...“

„Uvedomuješ si, že sa poznáme len pár dní a napriek tomu si s tebou rozumiem viac ako s niektorými ľuďmi, ktorých poznám celý život?“ preniesla Nicole skôr rečnícku otázku.

„Možno som dal do toho čaju viac rumu,“ nadhodil som.

„Nežartuj,“ napomenula ma, naoko prísne.

„Dobre Nicole, o čo v tejto hre v skutočnosti ide?“ opýtal som sa priamo.

„To vie len úzky okruh ľudí,“ povedala tajomne a pokračovala „ale nakoniec, až teraz mi došlo, že sa to týka aj teba. Cisárov otec, čiže tvoj starý otec, môj starý otec a otec Luisa Dragona kedysi dávno pri spoločnej výprave do bájnej krajiny Punt na niečo narazili.“

„O tej výprave som počul, mapovali nové územia pre cisárstvo, starého otca som nikdy nepoznal, ale podľa rozprávania to bol dobrodruh. Mamka mi vždy vravela, že som celkom ako on a ešte sa na neho aj dosť podobám.“

„Srdce Amberu je len jeden z troch artefaktov, ktorý tam našli. Je to časť skladačky, spolu s prstencom, do ktorého sa zasadí a podstavcom, na ktorý sa upevní prstenec. Keď sa tieto tri veci spoja a zasadia do otvoru v určitom obelisku, vytvoria artefakt, ktorý dokáže otvoriť portál...“

Vyrazila mi dych. Žil som vo svete, kde sa všetky nadprirodzené veci brali ako taľafatky patriace do pôsobnosti podomových čarodejníc a liečiteľov, ale legenda o bájnom portáli do úplne iného sveta, podľa väčšiny raja na zemi, ma vždy fascinovala svojou záhadnosťou. Ani na chvíľu som však nepochyboval, že ide iba o obyčajnú povesť. Až doteraz...

„To myslíš vážne?“ spýtal som sa neveriacky.

„Neviem, možno ten druhý svet je plný monštier, ktoré by zničili ten náš svet, možno je to skutočne raj. V každom prípade sa môj starý otec, tvoj starý otec a otec Luisa Dragona rozhodli to neriskovať. Artefakt rozdelili na tri časti a každý si zobral jednu.“

„Nicole, to je ako v rozprávke.“

„V rozprávkach je viac skrytej pravdy, ako si väčšina ľudí uvedomuje,“ odvetila pohotovo.

„Prečo sa teraz pokúšaš dať artefakt dohromady?“ spýtal som sa celkom logicky.

„Uspokojí ťa tvrdenie, že to bolo posledné želanie môjho otca?“

„Nie celkom.“

„Tušila som to. Dôvod si zatiaľ nechám pre seba, vieš Tobias, síce ti dôverujem, ale to neznamená, že ti musím odhaliť všetky svoje tajomstvá, všakže?“

„Pokiaľ ide o mňa, dokážem s tým žiť a navyše, trocha tajomnosti zvyšuje tvoju príťažlivosť.“

„Nie je to tým rumom?“ nadľahčila situáciu pre zmenu zase ona.

„Možno, ale prečo po tebe ide naraz v tom istom čase cisár aj Luis Dragon?“

„Obidvom už neostáva veľa času,“ odvetila.

„No neviem, mne pripadá, že ešte majú dosť života pred sebou, aj keď v prípade cisára by som sa rád mýlil...“

„Tak so to nemyslela, slnko a hviezdy musia byť v určitej polohe, aby sa dal otvoriť portál. To sa stáva raz za päťdesiat rokov, odo dnes to bude asi za mesiac.“

„Ale ak by si aj chcela otvoriť portál a mne sa podarí ukradnúť Srdce Amberu, stále ti chýba časť Luisa Dragona.“

„Vidíš chlapče a v tomto sa mýliš,“ povedala skoro až lišiacky.

„Ty si mu ukradla ten podstavec?“ znelo to neuveriteľne.

„Ja nie, môj otec. Nechal vyhotoviť identickú kópiu a jeden z jeho najlepších ľudí ju vymenil za originál...“

Zdalo sa mi až nemožné, že by niekto takýmto jednoduchým spôsobom podfúkol lorda Dragona a jeho Reptiliánov.

„Predpokladám, že lord Dragon na tento podvod jedného krásneho dňa, ktorý sa mu v tej chvíli už taký krásny nezdal, prišiel.“

„A preto je na mňa asi dosť nahnevaný,“ skonštatovala Nicole a dopila.

„Pôjdem ešte zobrať?“ ponúkol som sa.

„Ale tento bude dnes naozaj posledný,“ povedala rozhodne.

„Vzhľadom na to, že je pár minút pred polnocou, mi neostáva nič iné, iba súhlasiť...“

III .

Bolo krásne slnečné ráno. Deň ako stvorený na lúpež. Pri troche šťastia to aj prežijem. Ležal som na posteli, pozeral do okna a nadával si, že som sem vôbec liezol. Spomenul som si na svoje detstvo, na svojho strýka cisára, ktorého som voľakedy z duše nenávidel a chytil som miernu depresiu. Nenávisť je veľmi silný pocit, a preto som ju neživil v sebe celý život, dnes mi bol strýko už viac-menej ľahostajný, ale ak sa mi náhodou pripletie pod ostrie noža, nezaváham ani chvíľu. Potom som začal rozmýšľať o Nicole a nálada sa mi zlepšila. Akoby na zavolanie niekto zaklopal. Ostražito som vytiahol dýku, v Astrade opatrnosti nikdy nie je dosť a otvoril som.

„Tiež som rada, že ťa vidím,“ skonštatovala Nicole, hľadiac na zbraň v mojej ruke.

„Odchádzam, ak sa do večera nevrátim...,“ zasekol som sa uprostred vety „veď vieš...“

Náhle ma obidvomi rukami chytila za golier na košeli, pritiahla k sebe a naše pery sa stretli. Bozk trval iba niekoľko sekúnd (z toho polovicu času som bol v šoku). Potom sa šibalsky usmiala a poznamenala.

„Budem čakať, veľa šťastia Toby.“

A po rannej depresii už zrazu nebolo ani stopy...

Podľa stavu pavučín v tajnej chodbe pod cisárskym hradom, túto cestu už dlho nikto nepoužil. Tým posledným som mohol byť pokojne aj ja, keď som utekal pred hnevom svojho strýka. Opäť sa mi vrátili nepríjemné spomienky. Len pokoj...Zachovaj rozvahu. To dievča sa na teba spolieha, sľúbil si jej, že jej donesieš Srdce Amberu. A tak ďaleko to ešte nezašlo, aby Wiliam Larnac porušil nejaký sľub. V ruke som držal horiacu fakľu a snažil sa spomenúť si, kam odbočiť pri nasledujúcej križovatke. Popod nohy sa mi občas priplietla nejaká odvážnejšia krysa. Ignoroval som ich.

Teraz som už mohol byť pod hlavným loveckým salónikom, k Čiernej veži, kde bolo Srdce uložené som to mal asi sto metrov, ak by som bol na hrade. Pri týchto zakrútených chodbičkách to bola minimálne trojnásobná trasa. Kedysi sme sa tu hrávali s Jarredom, synom veliteľa hradnej stráže. Tajomstvo týchto chodieb sa dedilo po generáciách. Mne o nich povedal otec keď som mal desať rokov, samozrejme som ich musel tajne preskúmať a keďže zdieľané dobrodružstvo je vždy zaujímavejšie, zasvätil som do toho (pod prísnym sľubom mlčanlivosti) svojho najlepšieho priateľa...

A teraz doprava alebo doľava? Ostal som bezradne stáť...

Nicole si povedala, že využije čas na nákupy. Bola to žena s mnohými talentami, ale nečinné čakanie medzi ne nepatrilo. Len čo vyšla na ulicu, obkľúčili ju traja ozbrojenci. Ihneď v nich spoznala Dragonovych Reptiliánov. Poobzerala sa okolo seba, ale ulička vyzerala byť ľudoprázdna.

„Vo vašom vlastnom záujme, by som išiel s nami, lady de Boar,“ povedal ostrým hlasom kapitán Razan.“

„Asi mi nič iné neostáva,“ odvetila rezignovaným hlasom, náhle spravila prudkú otočku a lakťom udrela do brady vojaka stojaceho za ňou. Využijúc moment prekvapenia, kopla kolenom do rozkroku Reptiliána po pravici a rozbehla sa. Muž, ktorého zasiahla ako prvá sa už zbieral zo zeme a vyťahoval vrhací nôž.

„Nie,“ napomenul ho náhle kapitán Razan „nesmie sa jej nič stať, taký je rozkaz,“ a rozbehol sa za ňou.

Ulička vyzerala byť nekonečná a bežiace kroky za ňou sa nebezpečne približovali. Dobehnú ju skôr ako stihne zahnúť za roh. Prečo musí mať na sebe tú nemožnú sukňu? Kvôli maskovaniu...Dočerta aj s ním. Aj tak ju spoznali. Vždy radšej nosila nohavice, mala si ich obliecť aj dnes ráno...

Náhle ju zozadu chytili oceľovým zovretím dve ruky a pritlačili ju chrbtom ku zadnej stene jedného z domov v uličke. Prudký náraz o múr jej vyrazil dych. Zistila, že proti pevnému zovretiu kapitána Razana je bezmocná. Napriek tomu sa pokúšala brániť, avšak bez zjavného účinku. Kapitán jej pozeral priamo do očí a vychutnával si pocit svojej prevahy. Pritlačil sa tesne k nej, pocítila jeho niekoľkodňové strnisko na svojej tvári. Jeho pery sa takmer dotýkali jej ľavého ucha.

„Keby som nemal svoje rozkazy,“ povedal tichým hlasom. Vetu nedokončil. Práve dorazil jeden z jeho ľudí. Kapitán Razan, stále nepustiac Nicole sa naňho obrátil.

„Gonzalez, daj mi povraz! Zviažeme jej ruky. Táto holubička je omnoho nebezpečnejšia ako som predpokladal...“

Zablúdil som. To bolo jediné logické vysvetlenie. Bol som asi dosť naivný, keď som si myslel, že všetko pôjde podľa môjho plánu. A pritom som svojej priestorovej orientácii tak veril.

Uvažuj!

Dvakrát doprava a raz doľava, alebo...No, nebudem tu len tak stáť. Poďme ďalej. Zrazu sa predo mnou vynorila mreža. Takže už viem, kde som. Táto časť podzemných chodieb bola pre mňa nedostupná už v chlapčenských časoch, lenže tento krát som bol pripravený. Opatrne držiac v ľavej ruke pochodeň, aby nezhasla, som si dal z pleca dole batoh. Pripravil som si výbušninu. Musí to byť malý koncentrovaný výbuch, aby neupozornil na moju prítomnosť obyvateľov paláca.

Otras bol takmer až decentný a mreža okamžite padla. Díky Yarrek.

Môžeme ísť ďalej...

Ešte pár metrov.

Som na mieste. Ktovie, či cisára napadlo, že niekto sa mu pokúsi ukradnúť Srdce Amberu zospodku. Teraz to už bude chcieť poriadny výbuch. Strop sa musí prepadnúť, spolu s truhlicou, kde by malo byť Srdce. Všetky stáže a pasce pre zlodejov boli o podlažie vyššie. Zložil som z chrbta kušu a dal do nej šíp s dutým hrotom. Bol naplnený tou najvýbušnejšou látkou, akú som poznal, Yarrek ju musel špeciálne namiešať, pretože trélium bolo v celom cisárstve ilegálne. Pri troche šťastia sa to podarí. Odstúpil som do chodby a pochodeň nechal v miestnosti. V duchu som si spočítal, že nastražené výbušniny, ktoré som nechal v dvoch odľahlých chodbách pod palácom by mali vybuchnúť každú chvíľu, hneď ako sa v nich tekutiny zmiešajú do veľmi nebezpečného pomeru. Nemal som veľa času. Namieril som na strop, vystrelil a okamžite sa rozbehol opačným smerom.

Ozval sa výbuch...

Potom druhý a tretí v diaľke.

Niet nad vhodné načasovanie.

Rýchlo som sa vrátil do miestnosti, ktorá už bola osvetlená veľkou dierou v strope. V diaľke som počul výkriky. Niekto už asi vyhlásil pohotovosť. Toto bola najslabšia časť môjho plánu, musel som rýchlo medzi tým kamením nájsť truhlicu. Vedel som, že je prakticky nezničiteľná, takže som sa o rubín nebál. Poznáte tie príslovia o šťastí? Zakopol som o ňu. Spoza opasku som vytiahol katanu a rozsekol zámok. Už dávno som prišiel na to, že na ďalekom východe vyrábajú zbrane, ktoré prerazia aj najlepšie brnenie v našom cisárstve. A zrazu som mal Srdce Amberu v rukách. To ide až príliš ľahko.

Omyl.

Z vrchu sa mojim smerom zosypala spŕška šípov. Akoby zázrakom ma nijaký nezasiahol, ale uvedomil som si, že budem musieť pomerne rýchlo zmeniť prostredie. Strčil som klenot do pripraveného vrecka na opasku a vydal sa smerom do tmy. Hlasy za mnou sa ozývali naďalej a začali naberať na intenzite. Definitívne po mne išli...

Luis Dragon bol spokojný. Nicole de Boar sedela na stoličke pred ním, z každej strany stál jeden Reptilián. Na jeho pokyn ju rozviazali.

„Lady de Boar,“ začal pomaly „myslím, že máte niečo, čo patrí mne...“

„A tak to aj ostane,“ odvetila rozhodne.

„Takto to dopadá, keď sa ženám dovolí samostatne uvažovať,“ nadhodil lord Dragon „váš otec vás mal nechať maximálne vyšívať a klebetiť s dvornými dámami.“

„Vy asi nemáte veľký úspech u žien,“ odvetila Nicole.

„Úspech?“ rozosmial sa lord Dragon „Beriem si to, čo chcem, pretože mám prostriedky ako to získať, ale dosť už prázdnych rečí. Chcem prstenec a podstavec k Srdcu Amberu.“

„Stále vám bude chýbať klenot,“ poznamenala Nicole.

„To nech vás netrápi, ten pre mňa zabezpečí váš priateľ Tobias Raven“.

Nicole ostala na chvíľu prekvapená.

„Iste, že viem o tom vašom malom podniku,“ vychutnával si Luis Dragon daný okamžik „dokonca som náchylný uveriť, že pán Raven uspeje. Jeho povesť sa dostala až ku mne.“

„Prečo si myslíte, že vám klenot odovzdá dobrovoľne?“

„Ponúknem mu niečo na výmenu...“

„Nemyslím, že ho zaujíma hocičo, čo máte,“ povedala Nicole ľahostajným hlasom.

„Ja si myslím, že áno, ponúknem mu váš život.“

„Tak teraz ste sa prerátali Dragon,“ triumfovala lady de Boar „náš vzťah je čisto obchodný, ak nemáte nič v zálohe, Srdce Amberu v živote neuvidíte.“

„Myslím, že mu predsa len na vás záleží, ale keby aj nie, sú aj iné spôsoby ako od neho ten klenot dostať...“

Čakali na mňa pred tajnou chodbou. Štyria vojaci cisárskej gardy a na ich čele stál Jarred.

Spoznal ma.

„William?“

„Jarred,“ odvetil som pokojne, pravá ruka na rukoväti katany „teraz ma asi budeš musieť zabiť.“

„To by som naozaj nerád. Vzdaj sa!“

„Vieš, že nemôžem,“ odvetil som.

„A ty vieš, že ťa nemôžem nechať ísť...“

Vytiahol som katanu. Štyria proti jednému. Nuž, v živote som už čelil aj väčším výzvam, lenže týmto chlapcom dorazia každú chvíľu posily. Musím sa prebiť stoj čo stoj...

Vrhli sa na mňa dvaja naraz, odrazil som ich perfektnými krytmi. Na moje prekvapenie sa Jarred držal v pozadí. Bol som mu za to vďačný, už ako dieťa ma pravidelne porážal v šermiarskych súbojoch. Rozhodne som nemal chuť začať práve s ním.

Otočka, klamný výpad a jeden z vojakov cisárskej gardy sa zviezol k zemi. Okamžite ho nahradil ďalší. Dobre chlapci, budem musieť pritvrdiť. Prehodil som sa cez pravé plece a sekol do nohy ďalšiemu vojakovi. Takmer som mu ju amputoval od kolena dole, nemal si začínať. Ďalšiemu ozbrojencovi sa však neuveriteľným spôsobom podarilo vyraziť mi katanu z rúk a odrazu som ucítil chladný dotyk železného hrotu jeho meča na svojom krku. Tak a má ma. Vojak sa náhle zviezol k zemi s dýkou v chrbte. Za ním stál Jarred.

„Už ma nechceš zabiť?“ opýtal som sa zmätene.

„Zmenil som názor,“ odvetil a pomohol mi vstať.

„Nebudeš mať teraz problémy?“ spýtal som sa viac-menej formálne.

„Nie väčšie ako máš teraz ty William, pôjdu po tebe všetci moji ľudia. Takže mi teraz pomôž dať dole šaty jednému z vojakov, budeš musieť urýchlene zmeniť výzor. Potom ti ukážem najmenej stráženú cestu z palácového komplexu…“

„Snáď ste si nemysleli, že vás budem mučiť lady de Boar?“ zasmial sa lord Dragon „Som civilizovaný muž. V tom víne, ktoré do vás musel kapitán Razan pred chvíľou doslova naliať bol rozpustený aurín, droga, ktorá vás prinúti hovoriť pravdu, či už chcete, alebo nie…“

„Ste úbožiak, Dragon,“ odvetila Nicole.

„Vidíte, droga už začína účinkovať,“ zasmial sa lord Dragon „a teraz lady de Boar máte moju plnú pozornosť, chcem počuť všetko, čo viete o prstenci a podstavci Srdca Amberu…“

Niečo tu nesedelo. Žobrák, ktorý sa prechádzal pred hostincom Lagúna mal typickú vojenskú chôdzu. Pod plášťom vojaka cisárskej gardy som mal vytiahnutú svoju katanu. Pristúpil som k nemu. Mojim oblečením sa nechal zmiasť len na okamžik a okamžite siahal po zbrani. Tento pohyb už nestihol dokončiť. Sekol som ho do hrudníka a on sa mŕtvy zviezol k zemi. Rýchlo som zahodil plášť, aby mi neprekážal v behu a dorazil k múru hostinca pre prípad, že by na streche bol ostreľovač. Toto neboli cisárovi muži.

Do hostinca som vrazil zadným vchodom. Narazil som na majiteľa. Priložil som mu dýku k hrdlu.

„Koľko?“ opýtal som sa.

„Pane, neviem o čom hovoríte,“ snažil sa vykrúcať.

„Ak mi do piatich sekúnd nepovieš, koľko je tu ozbrojencov, premenuje tvoja pani tento podnik na ‚U veselej vdovy‘“.

Došlo mu, že to myslím vážne. Vystrel štyri prsty na ľavej ruke. Pre istotu som ho však omráčil ranou lakťom do zátylku. Pomaly som vychádzal hore po schodoch. Vlnenie závesu vedúceho do kuchyne som zaregistroval periférnym videním. Okamžite som tým smerom poslal nôž. Na zem dopadlo ťažké telo v brnení a do zábradlia sa zabodol šíp. Zvyšok schodov som doslova vyletel a hodil sa na podlahu. Nad hlavou mi presvišťal ďalší šíp. Akoby to nestačilo, z dverí predo mnou sa vyrútili naraz dvaja chlapi. Fajn, aspoň viem ako sú rozmiestnení. Musel som vstať. Už pri tejto činnosti som sa musel kryť. Museli mať jasný pokyn ma zabiť. Vo chvíli, keď sa mi podarilo rýchlo zmeniť polohu vyletel zdola ďalší šíp a zasiahol do krku jedného z vojakov. Ten strelec musel byť úplný idiot. Pre istotu som však ustúpil smerom do miestnosti, stále odrážajúc útoky druhého ozbrojenca. A tam som zavadil o Yarrekove mŕtve telo. Len letmý pohľad mi stačil, aby som usúdil, že musel pred smrťou strašne trpieť. Zaschnutú krv mal takmer všade. Zrazu som sa prestal ovládať, vstúpila do mňa taká zúrivosť, že som sa úplne roztriasol. Vyrútil som sa na útočníka ako zmyslov zbavený a takmer som ho rozsekal. V návale neutíchajúceho hnevu som vybehol z miestnosti v každej ruke jeden vrhací nôž. Šíp ma opäť minul, ale len o vlások. Neprerušujúc pohyb som vrhol najprv pravou a potom ľavou rukou. Myslím, že som ho dostal už na prvýkrát, ale vtedy som neuvažoval rozumom. Zbehol som po schodoch a pre istotu ho ešte raz prebodol.

Potom som sa vrátil hore. Yarrek mal dýkou k hrudi pribodnutý odkaz pre mňa. Stálo na ňom:

„Ak ste toto prežili pán Raven, blahoželám Vám. Druhé kolo bude pre vás určite väčšia výzva, prineste Srdce Amberu do rezidencie lorda Dragona do dvadsiatich štyroch hodín, inak lady de Boar zomrie. Kapitán Razan.“

Stavím sa, že keď to tam jeho ľudia dávali, boli presvedčení o tom, že sa do tejto miestnosti nikdy živý nedostanem, ale boli to vojaci a splnili rozkaz. Aj pre mňa to už začalo byť osobné.

Vybral som dýku z Yarrekovej hrudi, roztrhal odkaz a unavený som si sadol na drevenú podlahu.

Potom som sa rozplakal…

IV.

Samozrejme som sa nechystal vstúpiť do rezidencie lorda Dragona hlavným vchodom. V meste vládla čulá aktivita, cisárovi vojaci ma hľadali nevyberaným spôsobom. Prevracali trhové stánky, zastavovali každého, kto mal na hlave kapucňu, vtrhli do mnohých obchodov a krčiem. To však pre mňa nebolo nič nové, bol som na úteku celý život. Niekedy sa mi dokonca zdalo, že utekám sám pred sebou. Teraz som mal však iné problémy, najprv zabijem kapitána Razana a potom Luisa Dragona (pokojne to poradie aj vymením, ak to bude vyžadovať situácia). Pravda, nebolo mi celkom jasné ako to chcem dokázať, ale ja už na niečo prídem…

Dirk Warth sa prechádzal po hradbách a v duchu nadával. Dnes mali zosilnenú stráž a preto tu musel v noci mrznúť, aj keď pôvodne mal mať voľno a mohol si užívať s dievčatami z dolného mesta. Mávol na stráž stojacu asi dvadsať metrov od neho a otočil sa. Vtom sa naše pohľady stretli. Podrezal som mu hrdlo skôr ako stihol vydať jedinú hlásku. Rýchlo som zachytil padajúce telo, u ktorého sa v posmrtnej grimase tváre ešte stále zračilo prekvapenie. Opatrne som prekročil hradby a potichu sa pomocou lana na kotve spustil na nádvorie. To už bol tretí strážca, ktorého som v hradnom komplexe lorda Dragona zlikvidoval.

Určite ale nebol posledný.

Zatiaľ som nijaký poplach nevyvolal.

Popri stene som sa presúval po mäkkej tráve smerom k rezidencii. Snažil som sa ostať v tieni.

K múru som položil prvú zo svojich výbušnín. Mám tak pol hodinu, kým sa tekutiny zlejú do nebezpečnej zmesi a spôsobia výbuch. Zmätok mohol hrať v mojom pláne ústupu dôležitú rolu...

„Takže Razan, viete, čo máte robiť,“ vravel úsečným hlasom lord Dragon „vyberte svojich najlepších ľudí a vyzdvihnite tie predmety zo skrýše, ktorú nám lady de Boar popísala.“

„Pane, mám sa tej výpravy zúčastniť osobne?“

„To nebude nutné,“ skonštatoval Luis Dragon „myslím, že ak sa tu pán Raven objaví, budem vás mať radšej po svojom boku.“

„Idem teda dať inštrukcie mojim ľuďom,“ odvetil kapitán Razan, zasalutoval a opustil miestnosť.

„Vidíte drahá,“ obrátil sa lord Dragon na Nicole de Boar, ktorá sedela na stoličke ako zhypnotizovaná „všetko ide podľa plánu.“

Potom kývol na vojaka, ktorý ju strážil, aby opustil miestnosť.

„Lady, myslím, že som sa vám zabudol zmieniť o ďalšom nezvyčajnom účinku aurínu, spôsobuje niekoľkodňovú paralýzu. V tejto chvíli by ste už nemali byť schopná ani najmenšieho pohybu, ale myslím, že ústa ešte otvoriť môžete. Aký je to pocit?“

Odrazu sa Nicole vymrštila ako mačka, bleskovým pohybom zobrala zo stola nôž a zabodla ho do hrudi Luisa Dragona.

„Aký je toto pocit?“ opýtala sa lorda. Nechápavo na ňu hľadel s grimasou bolesti v tvári.

„Asi by som vám mala niečo prezradiť,“ povedala lady Nicole, dívajúc sa ako z lorda Luisa Dragona vyprcháva život. „veľkú časť života som strávila budovaním si imunity na auríne.“

Chvíľu po tom ako Luisovi Dragonovi tieto slová došli, padol mŕtvy na zem.

Nicole si uvedomila, že ak chce prežiť musí rýchlo vypadnúť z budovy…

S reptiliánskym kapitánom som sa doslova zrazil na chodbe. Na nič som nečakal a pokúšal sa ho zasiahnuť z ľavej strany sekom na rameno. Moje squalembrato odrazil bez najmenších problémov. Vtedy prešiel Reptilián do útoku. A bol naozaj dobrý. Spočiatku som sa snažil likvidovať jeho útoky a s jeho posledným taktom som zasadzoval protiúder. Jeho kryty však boli dokonalé. Skúsil som klamný sek na koleno a potom som zaútočil vyššie. Odvrátil ma rýchlym vnútorným brušným krytom a začal uplatňovať taktiku kontratempa. Moje útoky likvidoval už v zárodku. Zaobchádzal s mečom ako s predĺženou pažou. Pomaly som sa začínal unavovať a on vyzeral stále v pohode, na jeho čele sa nezrkadlila ani kvapka potu. Prehodil som si katanu do ľavej ruky, čím som ho na chvíľu zmiatol. Aj keď som bol pravák, pri lekciách šermu som sa naučil používať obidve ruky, je to výhoda, ktorá sa vám môže kedykoľvek zísť. Prispôsobil sa a moje útoky odrážal so železnou pravidelnosťou ďalej. Poznám lepšieho šermiara a tento reptiliánsky kapitán ním evidentne bol. Tu mi pomôže už len šťastie. Zrazu jeho pohľad zaostril na niečo za mnou. Lacný trik. Určite sa neotočím.

„Toby,“ ozval sa za mnou hlas Nicole.

A predsa som sa otočil. Takmer sa mi to stalo osudné.

Stála na konci chodby a bežala k nám.

Reptiliánsky kapitán zákerne zaútočil práve vo chvíli mojej nepozornosti.

Zasiahol ma...

Oblasť hrudníka som mal zrazu v jednom ohni...

Popri mne preletela dýka a zasiahla Reptiliána do krku.

Majstrovský hod.

Bravo Nicole...

Kapitán Razan sa zviezol k zemi, kde som do ešte dorazil svojou katanou.

Zrazu som si uvedomil, že strácam príliš veľa krvi.

„Nicole, ešte sa odtiaľto musíme dostať,“ povedal som, keď bola pri mne.

„Toby, to zvládneme,“ povedala s istotou. „opri sa o mňa..“

Ak teraz stratím vedomie je po nás. Chcel som Nicole aspoň trocha zlepšiť náladu a tak som povedal:

„Mám Srdce.“

„To teraz nie je dôležité,“ odvetila podopierajúc ma, ale na očiach som jej videl, že ju to potešilo. Teda, ak sa z tohto dostaneme...

Zvyšok udalostí si pamätám ako vo sne. Dostali sme sa na ostro svieži nočný vzduch. Počul som v pozadí vzrušené hlasy. Stráže. Iste po nás už pátrali. Preboha, každú chvíľu nás musia dostať...

Prebudil som sa na posteli v izbe s červenými závesmi a nevkusným nábytkom. Nicole mi práve vymieňala obväz. Zase mi raz zachránila život. Bola to výnimočná žena.

„Ako sme sa odtiaľ dostali?“ položil som jej otázku.

„Zrazu začalo všetko vybuchovať,“ opisovala Nicole „a v tom zmätku som našla otvor v múre. Mali sme jednoducho šťastie,“ uzavrela svoje krátke rozprávanie.

Takže moje výbušniny predsa len zabrali. Ale aj tak by som to bez Nicole nezvládol...Asi som nemohol celkom odpadnúť, pretože si neviem predstaviť, ako by ma niesla.

„Vďačím ti za svoj život,“ pripomenul som jej.

„Vzhľadom na to, že si ho riskoval kvôli mne si myslím, že sme vyrovnaní“ odvetila.

„Nicole, si to najlepšie, čo ma v poslednom čase stretlo...“

„Ešte máš horúčku,“ odvetila a podala mi šálku čaju...

Prebudil som sa...

Opäť bola pri mne a vymieňala mi obklad....

„Kde vlastne sme? Idú po nás stále cisárovi ľudia?“ spýtal som sa.

„Zdá sa, že nemajú nič iné na práci, si najhľadanejší človek v krajine,“ odvetila pokojne „ale neboj sa, sme v dome veľmi dobrého priateľa, verím mu.“

Prečo nie? Svojim najlepším priateľom som tiež bezvýhradne veril. Ak nie im, tak komu potom?

„Srdce,“ začal som pomaly „je skryté na dobrom mieste...Koľko času ostáva do otvorenia portálu?“

„Asi tri týždne?“ povedala Nicole.

„Si si istá, že to chceš urobiť?“ opýtal som sa.

„Myslíš, že by som to všetko podnikla, keby som si istá nebola?“ odpovedala mi protiotázkou.

„Chcel by som byť pri tom,“ navrhol som.

„To som predpokladala,“ odvetila „ale najprv sa musíš postaviť na nohy.“

„Neboj sa, to zvládnem,“ povedal som rozhodne.

„Nepochybujem o tom,“ povedala „máš okolo seba takú silnú auru, že ti absolútne verím...“

Opäť som unavený zaspal....

O 22 DNÍ NESKÔR

Džungľa náhle skončila a my sme sa ocitli na priestrannej čistinke. Pustil som mačetu z rúk a unavený sa zvalil do trávy. Nicole sa ladne zviezla na zem so mnou. Po niekoľkodňovom trmácaní sa som už ani neveril, že to miesto existuje, ale ako sa ukázalo, Nicole mala prekvapivo dobré informácie. V strede lúky pred nami sa týčil asi desaťmetrový štíhly čierny monument. Jeho hladký povrch pohlcoval slnečné lúče. Darixov obelisk, postavený prvým legendárnym panovníkom krajiny Punt - cieľ našej cesty.

Sám sa divím, že som sa na tú výpravu vôbec podujal, ale zvedavosť zvíťazila. Za starých čias by som iba Nicole predal dohodnutý tovar, zinkasoval zvyšok platby a vydal sa ďalej. Samozrejme mi tých zvyšných 900 zlatých vyplatila, väčšinu z toho som si bezpečne uložil v mestskom peňažnom ústave. Pracujú tam diskrétni ľudia a to, že po mne ide cisár ich netrápi, navyše požívajú výhodu istej autonómie, takže sa nemusím báť, že by som o svoje peniaze prišiel. Po tom, ako som bol schopný sa postaviť na nohy a vybral som z úkrytu Srdce Amberu sme v najväčšom utajení opustili Astrad a vydali sa na hrad Boar. Tam sme si prichystali štyri kone a zásoby na cestu. Nicole si zase zo svojej skrýše vyzdvihla prstenec a podstavec k Srdcu a vydali sme sa do krajiny Punt. Znie to trocha bláznivo, však? Len tak bez vojenskej eskorty. Ale nechceli sme na seba zbytočne upútavať pozornosť, preto sme sa aj pohybovali po menej používaných cestách a spali sme väčšinou vonku. Počasie bolo výborné, s obdobím dažďov sme si nemuseli lámať hlavu ešte najbližší mesiac.

„Máme k dobru asi 6 hodín,“ konštatovala Nicole „musíme počkať do polnoci.“

„Dosť času, aby si mi konečne prezradila, prečo to všetko robíme,“ navrhol som. Iste, že som jej podobný typ otázok kládol v podstate celú cestu, ale vždy ma odbila s poznámkami typu „až keď tam budeme“. Takže teraz sme tu…

„Chcem sa vrátiť domov,“ povedala Nicole a vzdychla si.

„Teraz by sme to mali otočiť na hrad Boar?“ nechápal som.

„Ty mi nerozumieš Toby,“ pokývala hlavou „ja do tohto sveta nepatrím, patrím do toho druhého za portálom...Musím sa tam vrátiť.“

„Tak to mi vysvetli,“ naliehal som, ale podvedome bolo ťažké spracovať to, čo práve povedala.

„Pred päťdesiatimi rokmi jedna žena na úteku zo svojho sveta narazila na istú výpravu...“

„V ktorej bol tvoj starý otec,“ domýšľal som nahlas.

„Prešla portálom a istý čas skupinu sprevádzala. Vtedy sa o jej tajomstve okrem môjho starého otca a cisárovho otca dozvedel aj otec Luisa Dragona.“

„Počkaj, legendy o portáloch sa rozprávajú už po stáročia,“ oponoval som jej.

„A poznáš legendu o tom, ako kráľ Darix s kráľovnou Laniou založili bájne kráľovstvo Punt?“

„Iste, ale čo to má spoločné s portálom?“

„Oni tiež neboli z tohto sveta, prišli portálom z úplne inej krajiny, z Alfanie, to bolo pred tisícročiami. Portálov bolo viac, ale zachoval sa len tento jeden.“

„Dobre, dajme tomu, že ti verím, aj keď rozum sa stále vzpiera to prijať. Prečo tvrdíš, že Alfania je tvoj domov, keď si sa narodila tu?“

„Tá žena, ktorá utiekla z Alfanie bola moja stará mama. Túžba vrátiť sa domov sa u nás dedí. Aj môj otec po tom túžil celý život. Je to ako inštinkt, priťahuje ma to ako magnet, nemôžem proti tomu nič robiť. Toby, musím odísť tam, kam patrím...Aj keď niekedy ani sama neviem kam patrím. Vo svojom vnútri oscilujem medzi dvomi svetmi.“

„To by vysvetľovalo, prečo tvoj otec ukradol Luisovi Dragonovi podstavec na prstenec. Ale čo tvoj brat?“

„Je to zvláštne, ale on to nezdedil...Neviem prečo...“

„Fajn, Luis Dragon nás prenasledoval, pretože sa chcel pomstiť, ale zároveň chcel mať aj všetky tri časti skladačky a takisto aj cisár. Prečo?“

„Na to ti ľahko odpoviem William,“ ozval sa hlas za mojim chrbtom. Prekvapene som sa otočil. Stál tam cisár Vidall a päť jeho ozbrojencov. Všetci na nás mierili kušami...

Ani som ich nepočul prichádzať.

„Sledovať vás nebolo ťažké, ak máte tých najlepších stopárov v krajine,“ rozhovoril sa cisár, akoby odpovedal na moju nevyslovenú otázku.

„Takže prečo?“ spýtal som sa rezignovane.

„Ríša musí expandovať, chystám sa otvoriť portál a dobyť Alfaniu. Moment prekvapenia bude na mojej strane,“ rozprával sebavedomo cisár Vidall. Dúfam, že ho to nezdravé sebavedomie raz zabije „a okrem toho, je tu príjemný darček v podobe teba. S tým Srdcom Amberu to bol husársky kúsok, ale ako vidíš šťastie ťa predsa len opustilo, môj drahý synovec. Keď ťa zabijem, dokončím to, čo som mal urobiť už dávno a zradcovská línia tvojho otca vyhynie raz a navždy.“

Zaťal som päste, ale ovládol som sa. Namiesto toho som položil ďalšiu otázku.

„Bolo nutné nás sledovať až sem, keď už ste nás raz našli?“

„Presnú polohu tohto obelisku poznala len lady de Boar. Možno to mala zakódované v tých jej miešaneckých génoch...V každom prípade v tejto hre som víťazom ja,“ dokončil svoj prejav a začal sa nahlas smiať. Nicole mala pravdu, potreboval ju živú, preto ju jeho vojaci v tom hostinci nezastrelili...

Situácia bola naozaj vážna.

Tak tu nám pomôže už len zázrak...

V tej chvíli sa na scéne zjavil Jarred.

„Hlásenie kapitán,“ obrátil sa naňho cisár.

„Armáda je utáborená niekoľko míľ severne, čakajú na váš pokyn k presunu, pane,“ odvetil a snažil sa o mňa nezavadiť ani pohľadom. Takže cisár mu stále dôveroval, evidentne mu nedošlo, že ho už raz zradil.

„Výborne,“ odvetil Vidall a opäť upriamil svoju pozornosť na nás.

„Zabite ich!“ dal svojim ľuďom jasný pokyn.

V tej chvíli mal už Jarred vytiahnuté dve dýky, ktoré zabodol do ozbrojencov po svojej pravici a ľavici. Hodil som sa na Nicole a obidvaja sme padli na zem. Jeden šíp mi preletel nad hlavou, ďalší sa zabodol do môjho stehna. Zase raz...

Piaty ozbrojenec vystrelil na Jarreda a trafil ho priamo do hrude. Jarred napriek tomu stihol hodiť ešte jeden nôž a strelca zabil. Ďalšie dve dýky vrhla Nicole. Kde sa naučila tak perfektne vrhať nože? A tú rýchlosť by jej tiež mohol závidieť aj vojak elitných jednotiek. A zrazu to bolo dvaja na jedného. Nahmatal som katanu, ktorá bola na zemi pri mne a zvolal.

„Vidall!“

Cisár evidentne zbledol, ale nepokúšal sa o útek. Nicole sa už totiž premiestnila k telu jedného z jeho ozbrojencov a mierila naňho kušou.

„Odstúp Toby, zabijem ho,“ zvolala na mňa.

„Nie,“ oponoval som a napriek bolesti v stehne som zaujal šermiarsky postoj „toto musím vybaviť osobne.“

„Si ranený,“ povedala. Tento fakt som si však uvedomoval až príliš bolestne.

„Na tom teraz nezáleží,“ povedal som skoro až hrdinsky.

Do očí cisára sa vrátila arogancia a sebavedomie. Aj keď neviem prečo. Ak ma aj porazí, myslí si, že ho Nicole nechá žiť? Vidall tasil svoj meč a zaútočil.

Zažili ste už niekedy ten pocit, akoby ste sa na seba pozerali očami niekoho druhého? Ako by ste sa v tej chvíli odpútali od svojho tela? Pamätám sa, že bolesť úplne prešla. Útoky cisára som odrážal s neuveriteľnou ľahkosťou a zasadzoval mu stále tvrdšie a tvrdšie protiúdery. Onedlho už krvácal z niekoľkých drobných sečných rán. A vtedy som v jeho očiach zbadal strach. Vedel, že tento súboj vyhrám. Došlo to aj cisárovi a začal robiť doslova amatérske chyby. Pri jednej som mu zasadil hlbokú ranu do boku. Podlomili sa mu kolená a padol na zem. Odhodil zbraň a začal zúfalo prosiť o svoj život. Spravil som otočku a zoťal mu hlavu. Presne tak, ako na jeho rozkaz zoťali hlavu môjmu otcovi, bratovi a mojim dvom sestrám. Potom som unavený klesol k zemi aj ja. Nicole ku mne priskočila, zručne mi vytiahla šíp z rany a začala mi ju obväzovať so slovami:

„Si úplný blázon William Tobias Larnac.“

K tomu sa nedalo nič dodať. Mala pravdu.

„Ale mám ťa rada,“ dodala. Aj ja teba Nicole...

„Myslíš, že ho vojaci prídu hľadať skôr ako otvoríme portál?“ spýtal som sa.

„Nie si teraz právoplatný dedič trónu?“ prekvapila ma protiotázkou.

„Daj pokoj,“ odbil som ju „ja už žiadnu ďalšiu občiansku vojnu v cisárstve rozpútať nechcem. Idem s tebou.“

„Bude to ale cesta bez návratu,“ upozornila ma „chystám sa portál zablokovať.“

„Ako?“

„Hneď ako ho otvorím, vyberiem z prstenca Srdce Amberu a prejdem s ním na druhú stranu.“

„Neskolabuje portál vo chvíli, keď Srdce vyberieš?“

„Teoreticky by mal vydržať ešte niekoľko sekúnd?“

„Teoreticky?“

„Nepozeraj na mňa týmto spôsobom Toby. Ako som si to mala podľa teba overiť v praxi?“

Krátko pred polnocou sme začuli hlasy. Veľa hlasov a približovali sa. Armáda cisára Vidalla sa konečne rozhýbala. Tak to bude len tak-tak. Ak to vôbec stihneme. Pred pár hodinami som pochoval Jarreda. Celkom som nechápal, prečo sa pre mňa obetoval, veď keď sme spolu trávili čas, boli sme deti. Asi mi nikdy poriadne nedošla kvalita jeho priateľstva.

„Nicole, nechcem byť drzý, ale teraz by sa to naozaj hodilo,“ ozval som sa do tmy, kde skladala prstenec, podstavec a Srdce Amberu a snažila sa ich umiestniť do otvoru v obelisku. Nebudeme predsa cisárskym vojakom zľahčovať orientáciu. A možno aj zablúdia, ibaže oni boli už nebezpečne blízko.

„Mám to,“ povedala Nicole a celú lúku osvietila jasne modrá žiara kruhového portálu. V tej chvíli na čistinku dorazil predvoj cisárskej armády. Preboha, len nie ďalšie šípy...

Pocítil som ako ma chytila za ruku a videl som, že v druhej zviera Srdce. Naozaj na nás niekto vystrelil, ale to už sme boli na druhej strane. Otvor za nami okamžite skolaboval. Napriek tme som cítil, že sme úplne v inom svete. Vo vzduchu bolo čosi zvláštne, čosi iné.

„Tak a čo teraz?“ spýtal som sa stále ju držiac za ruku.

„To je vo hviezdach,“ povedala záhadne a obidvaja sme vykročili smerom do neznáma.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Blood Pressure Readings Explained

(Aroseetelomy, 28. 9. 2018 14:14)

Torsion bras de quelqu'un est comment calleux votre sang pousse contre les parois de vos arteres lorsque votre coeur essence pompe le sang. Arteres sont les tubes qui transportent perseverent b gerer offre sang loin de votre coeur. Chaque culture votre coeur bat, il pompe le sang par vos arteres a la prendre facilement de votre corps.
https://www.cialispascherfr24.com/cialis-pas-cher-inde-urgence/

Pinch Your Blood Stress Checked

(AWheeshyenrose, 11. 7. 2018 2:09)

Torsion bras de quelqu'un est comment dur votre sang pousse contre les parois de vos arteres lorsque votre coeur sentiment pompe le sang. Arteres sont les tubes qui transportent prendre offre sang loin de votre coeur. Chaque age votre coeur bat, il pompe le sang a tous egards vos arteres a la flanerie de votre corps.
https://www.cialispascherfr24.com/acheter-tadalafil-en-france/