Kroll
31. 10. 2006
KROLL
Dária bolo malé, politicky neutrálne kráľovstvo, ktoré nechcelo mať s nikým spory. Kráľ Alfréd bol diplomat, školený na rôznych medzinárodných seminároch a workshopoch. A nakoniec, bolo to ostrovné kráľovstvo, ďaleko od cisárstva a cisárovi stačilo, aby mu Alfréd platil dane za formálnu ochranu.
Všetko vyzeralo ideálne až do chvíle, keď priletel drak. Bez zjavnej príčiny vypálil jednu pobrežnú osadu a začal kradnúť ovce zo salaša. Potom rozprášil kráľovský oddiel, ktorý prišiel situáciu riešiť. Cisár Hadrián sa okamžite ponúkol, že vyšle do Dárie svoje vojenské jednotky. Alfréd sa však obával, že by (ak by aj zabili draka) mohli ostať na ostrove a neskôr si z neho spraviť protektorát. Takže volil druhú alternatívu, obrátil sa na nájomného hrdinu Krolla.
A tu sa náš príbeh začína. Mám tú „česť“ byť panošom veľkého a nepremožiteľného hrdinu Krolla. Takže, keď prišiel dárijský vyslanec so žiadosťou o pomoc, najprv narazil na mňa. Samozrejme som ho uviedol so všetkými poctami (otvoril som mu dvere).
„Čo pre vás môžem spraviť?“ opýtal sa Kroll ležérne pohrávajúc sa s dýkou.
Posol z Dárie mu vysvetlil situáciu s drakom a požiadal o našu asistenciu pri jeho odstránení.
Kroll sa skepticky obrátil na mňa.
„Čedrik, zabíjali sme už draka?“
„Nie pane,“ odvetil som s istotou „zabili sme gryfa, saň, leva, ale nie draka. Pravda, trocha váham, či mám do tohoto zoznamu zaradiť aj kravu domácu, ktorú ste skolili…“
„Čedrik,“ pozrel na mňa prísne Kroll „ty si bol rovnako opitý ako ja. A tú kušu si mi nabíjal dosť vehementne.“
„Ale ak smiem pripomenúť,“ ozval som sa „vy ste tvrdili, že je to bájny Minotaurus, pane…“
„Na tom nezáleží,“ ohradil sa Kroll „na hovädzích rezňoch sme si pochutnali obidvaja“.
„Súhlasím,“ pripustil som.
„Aká je odmena za zabitie toho draka?“ obrátil Kroll svoju pozornosť opäť na vyslanca.
„Máme zlato,“ skúsil to vyslanec.
„To pre mňa nie je nijaká motivácia, mám ho plnú pivnicu,“ mávol rukou Kroll. V pivnici sme síce skladovali kapustu, ale nechcel som sa hádať.
„Kráľ Alfréd má dcéru,“ pokračoval vyslanec s ponukami.
„Na ženenie nemám ani pomyslenie, úplne by to zničilo môj imidž,“ kontroval Kroll.
„A čo keby ste s ňou iba strávili noc?“ nedal sa odbiť vyslanec „Je naozaj pekná.“
„Kráľ ti dal až príliš voľnú ruku pri vyjednávaní,“ skonštatoval Kroll „ale nie je to môj štýl.“
„Ja by som celkom záujem mal,“ ozval som sa skromne.
„Ticho Čedrik!“ schladil ma môj pán.
„Ale keď ste oslobodzovali hárem v Yazde, túto dilemu ste nemali,“ pripomenul som mu vyčítavo.
„Tie dievčatá nemali čím zaplatiť,“ bránil sa Kroll „a nemohol som dopustiť, aby o mne kolovala povesť, že pracujem zadarmo.“
„Tak si povedzte, čo žiadate,“ navrhol zúfalo vyslanec.
„Kráľov veľký rubín,“ povedal pokojne Kroll. Bolo jasné, že od začiatku vedel po čom ide.
„Ale,“ zajachtal vyslanec „rubín je súčasťou kráľovskej koruny.“
„Pozrite sa, ja to vidím takto,“ oznámil mu vecne Kroll „buď si váš kráľ nechá korunu, alebo kráľovstvo.“
Vo vydieraní sa môj pán naozaj vyznal. Však nakoniec, ja som k nemu nastúpil do služby, pretože moji rodičia nemali ako splatiť peňažný dlh, čo si uňho spravili. Ale to je iný príbeh a ja sa nesťažujem. Práca je to zaujímavá, aj keď môj pán je dosť náladový.
„Súhlasím,“ ozval sa vyslanec, čím ma naozaj prekvapil. Kráľ mu zrejme rozkázal, aby Krolla najal za každú cenu. Situácia v Dárii musela byť vskutku kritická.
„V takom prípade sme dohodnutí,“ potriasol mu môj pán srdečne rukou a obrátil sa na mňa.
„Čedrik, dohodni podrobnosti, ja si idem zacvičiť s mečom.“
Hlavné mesto Dárie – Bramax by za iných okolností bolo určite pútavou turistickou atrakciou. Bolo to prístavné veľkomesto so všetkými zákutiami a atmosférami ako to už pri takýchto metropolách býva. Avšak príchod draka položil miestny turistický ruch na lopatky a to sa začínala sezóna. Väčšina domov mala pozatĺkané okná drevenými doskami, miestni obyvatelia asi zmizli na vidiek správne predpokladajúc, že drak si skôr, či neskôr hlavné mesto všimne. Keďže vedel lietať, mestské hradby ho nemohli zastaviť. A tak aj napriek tomu, že bol krásny slnečný deň, na námestí skoro nikto nebol. A to som mal pritom takú chuť, zastaviť sa na nejakej terase na dva deci vínka, či miestne pivo, pravda, ak by mi to pán dovolil. Pravdaže rátal som s tým, že kráľ Alfréd nás pohostí. Občas som zazrel tváre zvedavo vykukujúce z okien. Predsa len, môj pán si zobral svoje vychádzkové strieborné brnenie, muselo mu byť strašne teplo, ale kráčal s hlavou hrdo vztýčenou, ako sa na správneho hrdinu patrí. Nikdy nemáte druhú šancu urobiť prvý dojem a môj pán o marketingu čo to vedel. Ja som šiel za ním, tiež na koni a vláčil jeho zbrane. Ešte stále sa mi trocha obracal žalúdok z toho cestovania na lodi a pritom to bola špeciálna expresná kráľovská galéra, ktorú vyslali do cisárstva, aby nás dopravila na ostrov. Sprevádzali nás štyria kráľovskí vojaci a dárijský vyslanec.
„Som trocha sklamaný,“ prehodil môj pán ľahostajne „tak trocha som čakal jasajúci dav, ktorý nás príde privítať.“
„Ak chcete, môžeme to zariadiť na zajtra,“ ponúkol sa vyslanec.
„Myslím, že by tomu chýbala určitá spontánnosť,“ odmietol jeho ponuku znechutene Kroll.
Po polhodine sme boli konečne na hrade. Atmosféra tam bola skľúčená rovnako ako v meste. Sluhovia sa síce profesionálne usmievali, ale keby som vytiahol svoju dýku, pokojne som si mohol odkrojiť z napätia vo vzduchu. Kráľ nás privítal už srdečnejšie. Nemal na hlave svoju korunu, asi sa s ňou už rozlúčil. Po jeho boku stála krásna dievčina, bezpochyby jeho dcéra, dárijský vyslanec nepreháňal. Kroll jej, na rozdiel odo mňa, venoval iba letmý pohľad. Ja som od nej samozrejme nemohol odtrhnúť oči. Rozhodne v celej miestnosti nebolo nič, na čo by som sa pozeral radšej. V tej chvíli som bol rád, že môj pán odmietol, že s ňou strávi noc. Tá predstava bola nechutná, aj keď na druhej strane, žijeme v stredoveku, stávajú sa tu aj horšie veci.
„Dovoľte mi predstaviť vám svoju dcéru Sigrid,“ začal kráľ rozhovor a mierne postrčil to krásne stvorenie pred seba. Sigrid sa placho usmiala a nastrčila ruku, aby ju mohol Kroll pobozkať.
„Toto je môj panoš Čedrik,“ prehodil Kroll nonšalantne a kráľ si ma až vtedy všimol, obávam sa, že aj Sigridka. Predsa len môj pán bol o hlavu vyšší, a to strieborné brnenie tiež robilo svoje. Bože, čo som sa ho naleštil… Kývli na mňa ako na časť inventáru, ktorý vzali na vedomie. Potom ma Kroll prepustil a poslal za seberovnými, za služobníctvom. Nádej, že si pripijem s kráľom sa rozplynula ako ranná hmla.
Dali mi malú izbičku a komorná mi doniesla večeru. Bolo to pohľadné dievča z ľudu s dlhými havraními vlasmi. Nemala tú nonšalanciu Sigrid, ale ja vlastne tiež nie.
„Dobrú chuť pane,“ povedala úctivo, keď mi podávala na podnose bochník čerstvého chleba, tvrdý syr a krčah vína – tak predsa…Potom sa zberala na odchod.
„Počkaj,“ chytil som ju za ruku a dúfal, že to gesto nevyznieva veľmi drzo „ako sa voláš?“
„Dorotea,“ odvetila.
„Ja som Čedrik, pokojne mi tykaj. Dorotea, nedáš si so mnou pohárik vína? Nerád popíjam sám.“
„Som v službe pane,…vlastne Čedrik.“
„Ja som v službe celý život, predpokladám, že kráľ ti prikázal, aby si sa o mňa postarala…“
„Áno, ale…“
„No vidíš a k spokojnosti mi chýba už si len s tebou pripiť a potom si svoju úlohu splnila na jedničku.“
Bol to odo mňa podlý trik, dúfal som, že ju neskôr nejako presvedčím, aby so mnou strávila noc. Myslím, že jej tá možnosť tiež preblesla hlavou. Nakoniec, som celkom sympatický mladý muž, takže jej tá predstava nemusela byť celkom nepríjemná. V každom prípade si, po jednom plachom úsmeve, sadla a ja som jej nalial víno.
A víno bolo naozaj výborné.
„Tak čo, aké sú stávky medzi služobníctvom?“ spýtal som sa ležérne.
„Nerozumiem ti,“ podivila sa.
„Zabijeme draka, alebo nie?“
„Chceš počuť pravdu?“
„Áno.“
„Vaša šanca je len teoretická. Drak zničil jadro našej armády a že to boli zdatní chlapci,“ na chvíľu sa zamyslela s blaženým úsmevom na tvári.
„Doteraz sme všetko zvládli bez väčších problémov,“ podotkol som. Trocha ma sklamalo, ako málo nám verí.
„Pozri Čedrik, nie som nijaká malomyseľná slúžtička, ktorá by padla do kolien, keď uvidí vyhláseného hrdinu promenádovať sa na námestí v striebornom brnení. Drak je podľa mňa nad vaše sily, doteraz som nepočula, že by niekto nejakého draka zabil a ak áno, sú to iba báchorky pre deti.“
„Takže si presvedčená, že zajtra s pánom zahynieme?“
„Áno, ale nič si z toho nerob, má to aj svoje kladné stránky, keď dopijeme toto víno, môžeme sa spolu pomilovať, pre teba to bude možno posledný krát v živote.“
Tak trocha mi vyrazila dych.
„Cením si tvoju priamosť, ale ak by si so mnou mala spať iba zo súcitu…“
„Nie Čedrik, celkom ma priťahuješ, ale ak som si tvoje signály a pohľady vyložila zle, dopijem víno a pôjdem…“
„Kam by si chodila?“ povedal som náhle a dolial jej pohár…
Ráno sa obliekla a opustila moju izbu ešte keď som spal. Dokonca mi na stole nechala raňajky, takže sa musela ešte raz vrátiť, šišky s lekvárom a mlieko. S chuťou som sa do nich pustil ako včera do Dorotey. Boli rovnako lahodné, no možno trocha menej.
„Dúfam, že si sa dobre vyspal,“ privítal ma Kroll, keď som dorazil do zbrojnice „dnes nás čaká trocha práce vznešeného druhu.“
„Ktorý meč si zoberiete, pane?“ zmenil som rýchlo predmet hovoru.
„Váham medzi Urputným a Pomstiteľom,“ tie mená zbraniam dával samozrejme on. „Čo mi poradíš?“
„Ja by som si zobral Ničiteľa,“ odvetil som skromne.
„Hm, možno máš pravdu, je síce trochu nemotorný, ale na takú obludu by mohol urobiť dojem,“ odvetil. „Nech je po tvojom.“
O hodinu sme opustili hlavné mesto a vydali sa k jaskyni, kde sa údajne drak usadil. Môj pán rezolútne odmietol akýkoľvek vojenský sprievod, žiadal iba dobrú mapu, bohaté zásoby potravín a vína a dva páry tých najlepších koní. Vo všetkom mu samozrejme vyhoveli.
Po ceste sme mlčali a tak som sa začal zamýšľať nad tým, či Dorotea predsa len nemala pravdu. Čo ak tú výpravu neprežijeme? Na druhej strane, riziko bolo pracovnou náplňou môjho pána. Ak by sa mal zľaknúť, mohol by to zabaliť. Rozhodol som sa nepripustiť si pochybnosti o našom úspechu.
Cesta k jaskyni trvala niekoľko hodín. Dorazili sme tam v podstate až pri západe slnka.
„Pane, možno by sme mali zaútočiť v noci, keď bude spať,“ navrhol som.
„Čedrik, kódex cti mi nedovolí útočiť na spiace zviera a potom, ako by to asi ovplyvnilo moju prestíž, keby to niekto zistil.“
„Myslím pane, že tieto úvahy sú už len teoretické,“ povedal som hľadiac priamo pred seba. Nad nami sa týčil niekoľkometrový drak a z papule mu šľahali plamene. No proste klasická rozprávková obluda, najväčšia akú som v živote videl.
Pán vytasil Ničiteľa a rutinne sa ohnal okolo seba. Podal som mu veľký štít a ustúpil som preventívne dozadu. Drak zamieril plameň na Krolla a ten sa sotva stačil kryť. Potom odhodil rozžeravený štít pred seba a myslím, že musel mať dosť veľké bolesti v ľavej ruke. Ustúpil som ešte viac a nabil som kušu. Kroll zatiaľ tancoval medzi plameňmi a občas si aj sekol. Ibaže čepeľ jeho meča sa stále nejako od hrubých dračích šupín odrážala. Skúsil som naslepo vystreliť a podarilo sa mi zasiahnuť draka do úst. Zrazu sa stala podivná vec. Drak úplne znehybnel.
„Nehraj na mňa mŕtveho chrobáka a bojuj!“ sekal doňho Kroll mečom, ale márne. Drak sa ani nepohol.
„Pane, myslím, že to spôsobil môj šíp, aj keď si neviem vysvetliť ako…“ ozval som sa mu za chrbtom.
„Čedrik?“ otočil sa na mňa prekvapene „Tak ty si nezdrhol?“
„To by som si nedovolil,“ odvetil som pohoršene „teda aspoň dovtedy, kým by vás nezabil, pane.“
„To znie logicky,“ pripustil Kroll „ale čo sa to dopekla deje?“
Opatrne sme draka obišli. Leskol sa v mesačnom svetle a nejavil nijaké známky života.
„No,“ skonštatoval Kroll a zasunul meč „ďalšia dobrá práca odvedená, Čedrik, choď ku koňom po pílku a odrež mu hlavu, nech máme aj nejaký dôkaz.“
„Pane, ale on evidentne nie je mŕtvy.“
„Preto mu máš odrezať hlavu…“
„A čo keď znova ožije?“
„Hm, dobrá úvaha. Na tvojom mieste by som sa poponáhľal.“
Rozkaz je rozkaz. Zabehol som po pílku, aj keď som z toho nemal najlepší pocit. Zobral som aj lano, aby som sa na draka nejako dostal. Spravil som slučku a hodil. Slučka sa pevne ukotvila okolo drakovho krku a ja som začal so zmiešanými pocitmi šplhať. Keď som sa potom pozrel pod seba, zistil som, že drak je naozaj monštrum. Len sa nepustiť. Jeho povrch bol klzký. Uviazal som si lano okolo pása vytiahol pílku.
Hneď po prvom zapílení som spoznal, že „tadiaľto cesta nevedie.“ Zúbky na pílke sa lámali a na draka to nemalo nijaký účinok. To monštrum bolo snáď z ocele. Vôbec si neviem predstaviť, ako ho chcel môj pán zabiť.
„Nejde to, pane“, zakričal som a zhodil dole torzo pílky. Môjmu pánovi sa odrazila od helmy – ešte, že ju má.
„Zlez dole ty babrák!“ rozkázal Kroll „Vymyslíme niečo iné.“
Tak som zliezol. Potom sme tam stáli, pozerali na sochu draka a rozmýšľali, čo ďalej.
„A čo keby si mu ten šíp vybral z huby?“ navrhol Kroll „On žije a ja ho skolím.“
„No, ak by mal ožiť vo chvíli, keď budem mať ruku v jeho papuli, prihováral by som sa za plán B.“
Zrazu sa stalo čosi nečakané. Na bruchu draka sa otvorili dvierka a vystúpil z nich človek.
Obidvaja sme na seba s pánom ohromene pozreli. Kroll vzápätí s inštinktom hrdinu vytiahol meč, priskočil k tomu človeku a priložil mu ostrie čepele k hrdlu.
„Touto ľudskou podobou ma neoklameš, príšera.“ zvolal.
„Pane, myslím, že to ani nemá v úmysle, ten drak je očividne mechanický stroj a on ho riadil,“ ozval som sa.
Vystrašený chlapík horlivo prikyvoval. No, ak nevie hovoriť, prinajmenšom rozumie.
„Hm,“ zamyslel sa Kroll „na tom čosi bude.“
K chlapíkovi som pristúpil aj ja.
„Kto tú vec postavil? Kto vás najal a prečo?“
„Všetko vám poviem, len ma nezabite,“ ozval sa konečne cudzinec.
„Tak spusti!“ prikázal Kroll „Ak ma tvoje odpovede uspokoja nezabijem ťa.“ Potom naňho hodil veľmi prísny pohľad a dôležito nadvihol obočie nad ľavým okom.
Spomínal som už, že môj pán začínal ako divadelný herec? A nebol fakt zlý, ibaže zviedol dcéru riaditeľa divadla a tým si úspešne ukončil svoju kariéru...
„Za všetkým je cisár Hadrián. Podľa pôvodného plánu mal kráľ Dárie požiadať o jeho pomoc a tak by nenápadne začala naša invázia do tohto kráľovstva. Ibaže on sa rozhodol najať hrdinu....“
„A to úplne prekazilo váš podlý komplot,“ dodal sebavedomo Kroll a zamával teatrálne mečom. Z dráhy čepele som odskočil len na poslednú chvíľu.
„Ale kdeže,“ schladil ho cudzinec „vy ste boli len malá komplikácia navyše, mal som za úlohu vás zabiť a zase by sme sa držali pôvodného plánu.“
„Ale my žijeme,“ povedal dôrazne Kroll. V jeho očiach som videl, že mu nebezpečne začína stúpať hladina adrenalínu v krvi...
„Žijete len preto, že váš panoš náhodne zasiahol reset,“ povedal sklamane muž.
„Čo že som to zasiahol?“ spýtal som sa zmätene.
„Nebudem vás unavovať zbytočnými detailmi o tajnej vedecko-technickej revolúcii v cisárstve. Pravdou zostáva, že všetky mechanické stroje majú svoje slabiny, ostatne rovnako ako ľudia. A teraz som vo vašich rukách. Ale čo je horšie, ak sa o tomto mojom zlyhaní dozvie cisár, som mŕtvy muž...“
„Dostali sme sa do hluchej uličky,“ skonštatoval Kroll.
„Slepej, pane,“ opravil som ho.
Pohoršene na mňa pozrel, ale našťastie to nekomentoval.
„Takže, draka zabiť musíme, inak som ako hrdina skončil,“ povedal Kroll „Na druhej strane, ak ťa nechám žiť a ty svojho draka opravíš, nemám záruku, že nás nezabiješ. A potom, títo úbohí ostrovní ľudia si nezaslúžia žiť pod útlakom takého despotu ako je Hadrián.“
To už Kroll trocha prehrával. Jeho sociálne cítenie bolo prakticky nulové. Ľud mal rád len vtedy, keď vykrikoval oslavné heslá na jeho osobu. Aj to vlastne boli väčšinou ľudia, ktorých som predtým najal ja. Zvyšok sa potom už nechal strhnúť davovou psychózou.
„Môj osud je vo vašich rukách,“ povedal odovzdane muž.
„Fajn, ja navrhujem, aby sme ho zabili a potom uvidíme. Ničiteľ sa dnes ešte nekúpal v krvi,“ predniesol Kroll a zahnal sa.
„Zastavte pane!“ skríkol som. „Mám nápad.“
A tak som tomu nešťastníkovi zachránil život...
Naučiť sa ovládať mechanického draka bola naozaj fuška. Ale bola to súčasť nášho plánu. Neviem, či bol dobrý, ale bol náš... Vlastne môj, ale môj pán ho určite v budúcnosti vyhlási za svoj... Toho nešťastníka, pôvodného pilota, sme už nepotrebovali a tak sme ho pustili na slobodu. Ak má dosť rozumu, do cisárstva sa už nevráti a strávi zvyšok života v exile... Malo by mi ho byť ľúto? Však nás vlastne chcel zabiť...
Niekoľko dní po tom, ako sme odišli na výpravu sa obyvateľom hlavného mesta Dárie naskytol nezvyčajný pohľad, môj pán Kroll kráčal hrdo po námestí, keď vtom sa z oblohy vzniesol drak a namieril si to rovno k nemu. Iste vám došlo, že to monštrum som ovládal ja. A bola to paráda. Spravil som otočku vo vzduchu a zamával pravým krídlom. To bol signál pre môjho pána. Útok začal. Všetko muselo ísť podľa plánu, inak by som ho mohol aj zabiť. Nie že by som sa s touto myšlienkou nepohrával...
Kroll zaujal útočnú pózu a teatrálne mrkol na prizerajúci sa dav. Čo tí ľudia nemajú vyvinutý pud sebazáchovy? A tak trocha mi zúžili priestor na manévrovanie. Stlačil som červený gombík s nápisom „oheň“ a úzky, dobre cielený plameň minul môjho pána len o pár centimetrov. Z davu sa ozvalo jednohlasné „Ooooooooooh“... Kroll sekol do nohy a ja som v lete trhol kormidlom, aby to vyzeralo, že to to zviera zabolelo. Dlho sme sa zamýšľali nad tým, ako vyriešime efekt s krvou. Predsa len, ak mal drak umrieť a nevypustiť ani kvapku, to by bolo tak trocha podozrivé. Až tak brutálne sme logické myslenie miestnych obyvateľov nechceli podceniť. A viete, čo sme urobili? Nazbierali sme maliny. Znie to nelogicky, ale v lese ich bolo dosť. Potom sme ich zmiešali s tekutinou, ktorá slúžila ako pohonný zdroj toho monštra a dostali sme prijateľnú červenú zmes. Potom stačilo za letu občas otvoriť klapku s nádržou a drak krvácal ako šialený. Tak sme vlastne istým spôsobom vylepšili cisársky vynález... Ono to však bolo v konečnom dôsledku jedno, keďže nakoniec sme ho plánovali zničiť. To bola najslabšia časť nášho plánu. Ako ho zničiť, aby po ňom neostali zvyšky, z ktorých by sa dalo usúdiť, že ide o stroj a ako to spraviť, aby som preboha prežil!!! Stále som sedel vo vnútri, ak si spomínate. Kroll síce navrhol, aby som sa obetoval pre vec, ale pohrozil som mu, že by ten súboj s drakom mohol aj prehrať a tak sme vymysleli iný plán.
Obkrúžil som námestie a spustil sa dole k ďalšiemu útoku. Kroll sa mi elegantne vyhol saltom vzad (samozrejme brnenie na sebe nemal). Dav reagoval spontánnym „Uuuuuuuu“ a ja som dostal ďalší zásah. Tento krát do ľavého krídla. Neplánovane mi vypadla klapka a stroj sa stal neovládateľným...
Mal som problém.
Pikoval som rovno na dav.
A ten konečne zažil trocha rozumu a rozutekal sa...
Drak treskol na kamenné dlaždice na námestí a dva krát sa odrazil. Kamene lietali všade naokolo.
Preboha, ten stroj ešte musí vzlietnuť, inak bolo všetko zbytočné...
Aby ste boli v obraze, rozmýšľali sme, či toto predstavenie usporiadame na hrade, alebo priamo v meste. Vyhralo mesto, pretože je pri mori. Dária mala takmer všetky mestá pri mori... A tam sme chceli nášho draka aj utopiť, ale tak, aby to videlo čo najviac ľudí...
No, plán to bol dobrý...
Ako som sa snažil dostať stroj opäť do vzduchu a bezmocne som mával krídelkami, pribehol Kroll a začal do draka sekať, pričom hlasne prednášal:
„Už nebudeš trápiť bezúhonný a dobrosrdečný ľud tejto krajiny, ty obluda...“
Z davu, ktorý sa opäť začal zhromažďovať, sa dokonca ozval slabý potlesk. Ak teraz zoberú sekery a začnú ma lynčovať, je po mne. Doslova...
A ani Kroll mi nepomáhal, odišla aj druhá klapka. V rámci plánu som vypustil takmer celé palivo. Môj pán bol celý červený, ale oblizoval sa. Darmo, má rád maliny. Vraví sa, že ten, kto sa okúpe v dračej krvi sa stane nesmrteľným. Skúste sa doma natrieť malinovým lekvárom...
Konečne.
Opäť vo vzduchu.
Tento krát som neriskoval a namieril si to rovno k moru...
Kroll ma zúrivo prenasledoval.
Miestni obyvatelia dokonca po mne začali hádzať dlaždicové kocky.
Nad morom som pustil kormidlo a stroj sa bez ovládania zrútil kolmo dole.
Ak sa teraz zasekne núdzový východ, je po mne...
Bol som vo vode a klesal som. Len čo som otvoril východ, tlak vody ma vrazil späť do kabíny a náraz na kormidlo mi pravdepodobne zlomil aspoň jedno rebro. Že som si nenašiel nejakú normálnejšiu prácu... Napríklad tkanie kobercov.
Z posledných síl som opustil stroj a snažil sa plávať smerom hore. Ale kde je hore? Kto to má v tejto tme poznať? V pľúcach mi dochádzal vzduch a rebro príšerne bolelo...
A zrazu slnko...
Bol som zachránený. Teoreticky. Ešte ostávalo nepozorovane doplávať k brehu.
Na počesť Krollovho veľkého víťazstva usporiadali na hrade ešte v ten večer veľkolepý banket spojený s maškarným plesom. Vo chvíli, keď som sa polomŕtvy dovliekol do hradného komplexu si ma nikto zvlášť nevšímal, len zopár ľudí ocenilo moju masku, najmä tá krv na mojom tele sa im zdala veľmi reálna a melodramatická. Môj pán práve dostával svoju odmenu v podobe veľkého rubínu, zjavne násilne vyrvaného z koruny, keď si ma všimol.
„Á Čedrik, ty zbabelec, mal by som ťa nechať zbičovať za to, že si ušiel, zatiaľ čo ja som sa musel stretnúť s tou obludou.“
Zaťal som zuby ako toľkokrát predtým.
„Je to len úbohý niktoš,“ prehodila princezná Sigrid „nestrácajme s ním čas a bavme sa ďalej.“
Bav sa krava, ja umieram...
S touto myšlienkou som omdlel...
Zobudil som sa v posteli, ostré slnko mi svietilo do očí a Dorotea mi vymieňala obväzy. Usmiala sa na mňa. V tom slnečnom svetle vyzerala nádherne...
„Hej dievčatko, nepoznáme sa?“ pokúsil som sa o úsmev.
„Nespomínam si,“ odvetila teatrálne a pobozkala ma na pery. Jej vlasy voňali ako lúčne kvety. Tak za toto to dobrodružstvo stálo...
„Že sa vôbec zahadzuješ so zbabelcom ako som ja,“ prehodil som ironicky.
Miesto odpovede mi podala časť klapky z krídla draka.
„Toto si zabudol na námestí. Radšej som to zobrala, aby to nenašiel niekto druhý. Ten stroj si riadil bravúrne...“
Čo k tomu dodať. Vyrazila mi dych. Milá, krásna, inteligentná...
Vtom vošiel do miestnosti Kroll. Bez zaklopania.
Dorotea sa mierne poklonila a opustila komnatu...
„Tak čo Čedrik, ako sa cítiš?“
Možno mal naozaj obavy o moje zdravie a možno mal výčitky svedomia.
„Lepšie, akoby ste ma dali zbičovať, pane:“
„To som samozrejme nemyslel vážne. Ale ako vidíš, môj plán vyšiel bezchybne.“
Jeho plán? Vedel som to...
„A čo teraz?“ spýtal som sa.
„Opustíme krajinu, rubín už mám, takže ma tu nič nedrží, dúfam, že zajtra budeš natoľko fit, aby si mohol pobaliť veci.“
„Nebojte sa,“ odvetil som „teraz by som si trocha pospal, pane.“
„Ako chceš,“ odvetil a opustil miestnosť pohadzujúc si v ruke rubín.
Vlastne som ani nečakal, že mi poďakuje, ale potešilo by ma to...
Keď sme nastupovali na galéru, Kroll ešte stále dostával kvety od miestnych obyvateľov. Dokonca sa rozhodli postaviť sochu v životnej veľkosti.
Pozrel som do prístavu a v dave zbadal tvár Dorotey...
„Končím,“ povedal som náhle svojmu pánovi.
„Nerozumiem, končíš s čím?“ spýtal sa.
„S prácou pre vás, rozhodol som sa, že oddnes začnem tkať koberce.“
Vyjavene na mňa pozrel.
Nemyslím, že je v jeho silách ma zastaviť a už som si u neho odslúžil dosť a dlh svojich rodičov splatil aj niekoľkokrát. Bol ešte stále v šoku, keď som vyskočil z lode na pevninu (moje nedávno zlomené rebro zaprotestovalo, ale snažil som sa to ignorovať). Dorotea sa predrala davom ku mne. Pravdu povediac, nikto si nás nevšímal, všetci skandovali na počesť Krolla. A ten tam stál ako socha. Ak takto vydrží zopár rokov, môžu si dať miestni obyvatelia na námestie rovno jeho...
Loď zdvihla kotvy a my s Doroteou sme splynuli v objatí.
S Krollom som toho zažil dosť, ale myslím, že tie najväčšie dobrodružstvá ma ešte len čakajú...
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář