Jdi na obsah Jdi na menu
 


Darix-Boris Vigaš

31. 10. 2006
DARIX I. „Lombaria nám vyhlásila vojnu,“ skríkol Torek a opäť mi svojim rohom rozbil dvere. Typický jednorožec. „Torek, kedy sa konečne naučíš klepať?“ „Veď ja som klepal…rohom…no, možno trocha razantnejšie, ale za daných okolností.“ To je ten problém s jednorožcami. Ich rohu neodolá nijaký známy materiál. Prerazia úplne všetko. Niet divu, že sa Toreka párkrát pokúšali ukradnúť a odpíliť mu roh. Snáď to bude aj tým, že Torek je vôbec jediný známy žijúci jednorožec. Pred dvomi rokmi ku mne zablúdil s poranenou nohou. Vyliečil som ho a on, z pocitu vďačnosti alebo hádam aj za trest, ostal bývať u mňa. Samozrejme som sa z neho pokúšal vypáčiť, odkiaľ sa tu vlastne vzal. Predsa len, hovoriaci jednorožec…Avšak podľa jeho vlastných slov nevie odkiaľ prišiel, vraj trpí totálnou stratou pamäti až do momentu, kým ma nestretol. Za tie dva roky som sa snažil pomocou rôznych kúziel odblokovať jeho spomienky, ale to skôr vyrobím dvere cez ktoré neprejde. Opäť sa ujal slova. „Darix, čo to vlastne robíš? Nie, nechaj ma hádať, vyrábaš nápoj lásky pre Drakiu.“ „Áno, len ma ušetri prednášky o povestnej intuícii jednorožcov. Na to by prišlo aj malé dieťa. Však napokom, videl si ma v mojom laboratóriu vyrábať aj niečo iné?“ „To síce nie, ale môj drahý nedokonalý ľudský priateľ, toto je vstupná hala a nie tvoje laboratórium.“ „Laboratórium zhorelo pred týždňom a netvár sa, že máš ďalšiu amnéziu. Robiť pokusy v chodbe je praktické, keď vyhodím do vzduchu dom, mám to blízko k východu a teraz si dokonca ani nebudem musieť otvárať dvere…“ „A čo tvoje protipožiarne zariadenie?“ snažil sa zmeniť tému Torek. Asi ho predsa len začalo hrýzť svedomie. Tretie rozbité dvere tento mesiac. Je pravdou, že som pomocou veľmi zložitého kúzla nechal krúžiť nad našim domom búrkový oblak, ktorý by v prípade požiaru spustil poriadny lejak, avšak ešte nikdy som ho nevyskúšal. Bola tu totiž možnosť, že v procese hasenia vedľajší efekt – blesky rozmetajú všetko naokolo. Okrem Torekovho rohu samozrejme. Ten by blesk určite odrazil naspäť na oblohu. „No mrzí ma, že som prerušil tvoje pokusy,“ pokračoval „ale neviem o nijakej známej droge, ktorá by na Drakiu účinkovala a povedzme si pravdu, tvoj prirodzený šarm na ňu jednoducho nezabral.“ „Slová povzbudenia od priateľa vždy prídu vhod.“ opáčil som. Príbeh Drakie je kapitola sama o sebe (ale skrátený sa zmestí aj do tejto prvej kapitoly). Spoznal som ju počas štúdií na Čarodejníckej kráľovskej akadémii. Bol som jediný chlapec, ktorý po sto dvadsiatich rokoch tú prekliatu školu dokončil. Ostatní študenti, moje spolužiačky, sa neskoršie uplatnili ako poludnice, strigy a iné stvory. Drakia vstúpila do môjho života počas jednej prednášky doslova démonickým spôsobom. Zhmotnila sa pred očami celej užasnutej triedy. Nikto dovtedy nevidel premiestňovacie kúzlo v praxi. Nikto v celej Alfanii ho ani neovládal. Bola krásna, tajomná a stála tam. Na chvíľu sa zastavilo aj moje srdce. Neskôr nám rozprávala, že pochádza s kráľovstva Betris. (Samozrejme, ako to už býva, nikto o tomto kráľovstve nepočul.) Jej premiestnenie bolo trestom jedného betriského čarodejníka za to, že odmietla jeho ponuku na manželstvo. Drakia sa výrazne líšila od Alfaniek. Nielenže ich prevyšovala krásou, inteligenciou a napodiv aj lepšie vyvinutými zmyslami (okrem zmyslu pre humor), bola aj jediným doteraz známym produktom intímneho spojenia draka a ženy. Samozrejme u nás žijúcich drakov nemáme, takisto ako jednorožcov sme ich považovali za dávno vyhynuté bájne zvieratá… Ona však na svojom príbehu trvala. Zdanlivo nemožný úkon svojho počatia vysvetlila tým, že draci občas dokážu získať ľudskú podobu. Drakia však z neznámych dôvodov ostala zajatá v humanoidnom tele, ale akom tele… „Neviem, či si celkom uvedomuješ dosah môjho prehlásenia,“ prerušil Torek náhle tok mojich myšlienok. „Máš na mysli ten žart s vojnovým stavom?“ „Keby to bol žart, nečakal by pred domom kráľovský posol. Prišiel si po teba.“ „Čo? A to mi hovoríš len tak? Čo asi chce?“ „Ja neviem, myslíš, že to zavesí na roh práve mne? Ale tak ma napadá, existuje u vás také niečo ako branná povinnosť?“ Vypleštil som naňho oči. Na to som nepomyslel. „Ja neviem, viac ako storočie sme vojnu neviedli.“ „To si potom ani nechcem predstaviť morálku vašej armády. Nuž čo, pôjdeš bojovať za kráľa a za vlasť. Dúfam, že jednorožci nepodliehajú odvodu.“ „Prepáčte,“ ozval sa náhle hlas z miesta, kde pôvodne stáli dvere. Otočil som sa a zbadal som staršieho muža oblečeného do hodvábneho plášťa, ktorým mi zametal podlahu. Na krku mal zlatú reťaz a v ruke zvieral pergamen s kráľovskou pečaťou. „Ste pán Darix?“ „To som.“ „Teší ma, že vás poznávam. Som druhý kráľovský radca Hartix.“ „To navštevujete všetkých bojaschoných ľudí v krajine osobne?“ spýtal sa náhle Torek. „Niečo na tom bude pán radca,“ súhlasil som „určite ste neprišli, len aby ste mi oznámili, že vypukla vojna. Ozaj, prečo vlastne vypukla?“ „Vedel som, že som sa ho zabudol čosi spýtať?“ skočil mi do reči Torek. „O tom si povieme, keď budeme na zámku,“ súril ma radca „pán Darix, situácia je dosť vážna. Dnes ráno zomrel kráľov dvorný čarodejník. Nešťastnou náhodou sa utopil v hradnej priekope aj keď mal iba dvesto rokov. Mám tu vaše menovanie na jeho miesto podpísané priamo jeho veličenstvom. Týmto sa stávate dvorným čarodejníkom pane.“ Po týchto slovách mi podal pergamen. „A to len tak, bez konkurzu?“ podivil sa Torek. „Pán Darix bol jediný kandidát.“ vysvetlil Hartix a obrátil sa opäť na mňa „Vašou prvou úlohou bude zúčastniť sa ťaženia spolu s korunným princom a alfanskou armádou proti Lombarii.“ „Blahoželám“ ozval sa Torek „inými slovami, túto vojnu pravdepodobne prehráme.“ „Sklapni!“ prerušil som ho „A veľmi sa neteš, ideš so mnou. Priatelia si majú pomáhať.“ „Takže môžem kráľovi odovzdať vašu súhlasnú odpoveď?“ prerušil náš dialóg radca. „Môžete.“ odvetil som rozhodne. Však nakoniec, možno sa zo mňa stane hrdina a zaimponujem Drakii. Býva v malom kaštieli neďaleko kráľovského paláca. Nie náhodou ten kaštieľ vyhrala v kartách, ešte nikdy som nevidel niekoho hrať tak dobre dračí poker. II. Na druhý deň sme už stáli pred bránami zámku. „Stáť!“ skríkla na nás stráž pre dverami a na moju hruď vzápätí mierili hroty dvoch kópií. „Som nový dvorný čarodejník,“ odvetil som sebavedome „vášmu služobnému postupu určite neprospeje ak mi teraz budete robiť problémy.“ Stráže pozreli na mňa a Toreka a bez ďalších problémov nás pustili. Ostatné kontroly sme prekonali takisto bez incidentov. Napokon sme sa ocitli pred samotným kráľom Raxom. Stáli sme vo veľkej sále, uprostred ktorej bol päťuholníkový stôl – povestný alfanský pentagon. Kráľa som poznal okamžite, vďaka mojim skvelým dedukčným schopnostiam a podľa zlatej koruny na jeho hlave. Bol to už šedivejúci muž so starostlivo zastrihnutými fúzmi a bradou. Po jeho pravej ruke bola kráľova mladšia kópia (zhruba v mojom veku) – korunný princ Raxis. Vedľa kráľa sedel náš starý známy radca Hartix. Posledným prítomným nemohol byť nikto iný ako prvý radca Naxas. Prekvapilo ma, že je taký mladý a ako sa ukázalo aj drzý. Hneď po našom príchode vytasil meč a zvolal. „Kto sem vpustil to zviera?“ Skôr ako som stihol zasiahnuť, prehovoril kráľ. „Naxas, toto je osobný priateľ sira Darixa, jeho povestný jednorožec Torek. To tu chcete mávať vašim mečom, kým sa vám nepoláme na jeho rohu, alebo môžeme začať prejednávať dôležité štátnické záležitosti?“ Prebleslo mi hlavou, prečo má navonok rozvážny kráľ toto indivíduum ako prvého radcu? Potom sa panovník obrátil na mňa. „Samozrejme nemáme nič proti prítomnosti jednorožca na našich rokovaniach.“ „Ďakujem,“ odvetil som úctivo a pokračoval dôstojným tónom „páni, budem k vám celkom úprimný, nielenže neviem prečo vypukla vojna, ale hlavne si nie som istý našim prípadným úspechom vo vojenskom ťažení. Moje čarodejnícke schopnosti nie sú práve brilantné.“ „Načo toľko skromnosti, si najlepší v kráľovstve,“ snažil sa ma povzbudiť Torek. „Som jediný v krajine,“ obrátil som sa na neho a potom vykúzlil ospravedlňujúci úsmev smerom k ostatným. „Sir Darix, čo viete o vzťahu Alfanie a Lombarie?“ obrátil sa na mňa kráľ s priamou otázkou. „Nezaujímam sa o politiku pane,“ odvetil som úctivo „ale lombarskí kupci, ktorých som doteraz stretol boli väčšinou naladení priateľsky.“ „Donedávna boli vzťahy medzi našimi dvomi kráľovstvami vskutku výborné,“ ujal sa slova radca Hartix „dokonca také dobré, že pred dvadsiatimi rokmi, keď sa kráľovi Lombarie narodila dcéra, sľúbil mu náš kráľ svojho syna za jej manžela. Avšak pred pár dňami princ Raxis oficiálne zrušil zasnúbenie a Lombaria nám, ako reakciu na to, predvčerom vyhlásila vojnu.“ Všimol som si princa. Sedel nehybne a pozeral uprene na stenu, akoby tam ani nebol. Nie je to len vosková figurína? „Asi som to správne nepochopil,“ zamiešal sa do reči Torek „takáto maličkosť ohrozí bezpečnosť štátu?“ „Aby som vás uviedol do situácie pán jednorožec,“ pokračoval druhý radca svojim monotónnym hlasom „Lombarania sú veľmi hrdým národom a týmto gestom sme ich strašne urazili a princeznú Laniu doslova zneuctili.“ Po posledných slovách princ náhle vyskočil zo stoličky a začal kričať. „Sú to konzervatívni primitívi, ja im kašlem na ich princeznú, nemilujem ju.“ Potom pozrel na otca. „Tú svadbu si dojednával ty a nebyť toho, že som sa zamiloval do inej, možno by som si ju z úcty k tým stupídnym tradíciám aj zobral.“ „Aby ste to pochopili,“ vzal slovo synovi, napodiv ešte stále pokojný, kráľ „môj syn sa už zasnúbil s tou podivnou cudzinkou Drakiou.“ Ten parchant!!! Ja mám bojovať po boku princa, ktorý sa stal mojim úhlavným nepriateľom? Akosi som prestal vnímať okolie. Z veľkej diaľky ku mne doliehal kráľov hlas. „Lombarský čarodejník Hulk má podľa správ rozviedky novú tajnú zbraň.“ Zrazu ktosi zaklopal na dvere. Oči princa sa okamžite rozsvietili. Otočil som sa. Stála tam Drakia. „Miláčik už ste skončili?“ Netreba dodávať, že tie slová neboli určené mne. „Slečna, toto je tajná porada,“ ozval sa Hartix. „Skončili sme,“ povedal rozhodne princ a vykročil vpred. Objal Drakiu a potom jej dal bozk, ktorý rozhodne nebol priateľský. Keď sa vyprostila z objatia toho diabla, obrátila sa na mňa. „Darix, taká som rada, že si tu. Vedela som, že nás v tom nenecháš. Si naozajstný priateľ.“ Chcem ísť domov… „Veličenstvo, mohli by ste mi ukázať stajňu a môjmu priateľovi jeho komnaty? Zdá sa, že bude naozaj múdrejšie pokračovať až zajtra.“ Neviem ako som sa dostal do postele, ale spal som naozaj mizerne, pritom posteľ bola vcelku kvalitná. III. Ráno som si vybavil osobnú audienciu u kráľa, inými slovami rozhovor medzi štyrmi očami. „Včera ste vyzerali dosť nesvoj sir Darix.“ „Dnes som však úplne fit,“ ubezpečil som ho, hoci sám som tomu veľmi neveril „v noci sa mi všeličo rozležalo v hlave. Čo sa stane s Alfaniou ak vojnu prehráme?“ „Počkajte, tu niekde mám PRÍRUČKU VEDENIA VOJNY“ povedal kráľ a vytiahol zo svojej knižnice hrubú knihu viazanú vo vzácnej koži. Chvíľu v nej listoval a potom víťazoslávne zvolal: „Á tu je to „..v prípade, že krajina prehrá vojnu je povinná vyplatiť víťazovi vojnové škody, rozpustiť armádu a ubytovať na svojom území vojenské jednotky víťaza. Ďalej musí prijať ich miestodržiteľa a vyplácať víťazovi jednu tretinu všetkých daní po dobu desiatich rokov.“ „Počkajte veličenstvo, chcete mi povedať, že Lombaria spraví presne to, čo je napísané v tejto knihe, že nebudete uzatvárať povojnové dohody alebo čosi také?“ Kráľ na mňa nechápavo pozrel. „Samozrejme, je to medzinárodne schválená príručka, posledné vydanie. Vidím synak, že v medzinárodných vzťahoch musíte toho ešte veľa doháňať.“ „A v prípade nášho víťazstva bude všetky tieto podmienky musieť splniť Lombaria?“ „Áno.“ „Kto má lepšie vojsko?“ „Počet je zhruba rovnaký. Možno sa nám podarí naverbovať o niečo viac vojakov, ale na tom takmer nezáleží. S najväčšou pravdepodobnosťou vyhrá tá armáda, ktorá bude mať schopnejšieho čarodejníka. Práve preto ste v tomto konflikte v podstate kľúčovou postavou, sir Darix.“ „Viete, asi sa naozaj nevyznám vo vedení vojny, ale nebolo by potom logickejšie zabrániť obrovskému krviprelievaniu tým, že sa stretnú vo vzájomnom súboji len čarodejníci oboch krajín?“ „Hm, navonok znie táto úvaha logicky, ale nikde v príručke sa tento postup nespomína.“ „Do pekla aj s príručkou, veličenstvo. Dá sa to?“ „Dvakrát hm a ešte jedno hm navrch. Lombarský veľvyslanec opustil našu krajinu v momente keď sme vstúpili do vojnového stavu a náš veľvyslanec už tiež nie je v Lombarii. V tejto chvíli neexistujú nijaké oficiálne diplomatické vzťahy medzi Alfaniou a Lombariou. Neviem, s kým by som mal tú záležitosť prerokovať.“ „A čo tak poslať do Lombarie posla?“ „To by bolo dosť nebezpečné, aj napriek tomu, že má posol imunitu. Podľa posledných správ sú obyvatelia Lombarie voči nám dosť nepriateľsky naladení. Mohli by ho eventuálne aj zlynčovať.“ „Ja budem tým poslom. Nikto v Lombarii ma nepozná a Toreka malým prezliekacím kúzlom zmením na koňa.“ „To je číre šialenstvo sir Darix, niečo také v žiadnom prípade nedopustím. Ste našim jediným čarodejníkom a ja nemienim riskovať, že sa vám niečo stane.“ „Pane, pri všetkej úcte k vašim argumentom, zabúdate na dve maličkosti. Prvá je ušetrenie mnohých životov nevinných pešiakov, už len za to by ten výlet stál a tá druhá je moje presvedčenie, že len ak pôjdem do Lombarie, máme šancu vyhrať vojnu.“ „Tomu tak celkom nerozumiem.“ „Ako posol sa môžem dostať do lombarského zámku a tam si dúfam nájdem spôsob ako preveriť ich čarodejníka a možno sa mi podarí aj zistiť, čo za tajnú zbraň to na nás chystajú.“ „Napriek tomu je to príliš veľké riziko.“ „To je ten menší problém. Viac sa obávam reakcie môjho jednorožca. Ešte nikdy ho nikto neosedlal.“ „Takže ty si sa rozhodol, ty zachrániš kráľovstvo, ty budeš riskovať život a ja si to odnesiem.“ „ Presnejšie povedané odcválaš.“ „K tomu sa ešte vrátime. Oceňujem tvoje romantické gesto, Drakia ťa nechce, tak spáchaš samovraždu vo veľkom štýle. Si hrdina. A čo ja? Nie som tvoj majetok. Vypýtaj si od kráľa nejakého koňa a choď, keď tak veľmi chceš.“ Zdá sa, že to bude ťažšie ako som si myslel. Toreka som ešte nikdy nevidel takého rozrušeného. „Mohol by som si vypýtať koňa, to áno, ale ja potrebujem teba. Si môj priateľ a radca, viem, že sa vždy na teba môžem spoľahnúť a ak sa mi niečo stane…“ „Hej Darix, uvedomuješ si aký si smiešne patetický?“ „Myslel som si, že by to mohlo zabrať.“ „Uvidíme. Čo máš ešte v zálohe?“ „Tak ty si len predstieral, že si nahnevaný?“ „V každom prípade by som ťa v tom nenechal. Kedy odchádzame a kto všetko o tom vie?“ „Vyrážame večer. O tom, že do Lombarie odchádza posol vie celý pentagon a to, že som to ja vie iba kráľ. Pre všetkých ostatných idem na niekoľko dní do hôr meditovať a zbierať duševnú silu.“ „Nechceš sa ešte predtým porozprávať s Drakiou a vyjasniť si zopár vecí?“ „Napríklad?“ „Napríklad prečo tá štetka skočila do princovej postele…“ „Drž hubu!“ IV. Vyrazili sme krátko po zotmení. Mesačné svetlo sa rozlievalo po úzkej lesnej cestičke a Torek cválal tak rýchlo, že udržať sa na ňom si vyžadovalo značnú dávku remeselnej zručnosti. „Darix, z lesa sa k nám blíži postava.“ Divil som sa, ako v tej rýchlosti, bez ohľadu na tmu, môže vôbec niečo zbadať. Napriek môjmu nesmiernemu snaženiu nezletieť z neho som chcel pôsobiť bezprostredne a tak som len tak, akoby medzi rečou, prehodil. „Žiaľ stopárov neberieme.“ „Nechcem ťa strašiť, ale vyzerá to tak, že ten človek práve napína tetivu luku a mieri šípom priamo na nás.“ „Zmeň smer jazdy!“ zvolal som v náhlom zápale inšpirácie. „Zhodil by som ťa,“ odvetil pokojne a cválal si ďalej. To, čo nasledovalo sa odohralo v zlomku sekundy. Torekovi sa akoby zázrakom podarilo otočiť tak, že hrot rýchlo letiaceho šípu vrazil do hrotu jeho rohu, ktorý bol síce neviditeľný, keďže môj jednorožec vyzeral vďaka kúzlu ako obyčajný kôň, ale samozrejme tam ten roh mal. Neviem si predstaviť, aké zmiešané pocity musel mať ten strelec, pretože šíp sa po zrážke zlomil a Torek, akoby sa nič nestalo, cválal pokojne ďalej. „Darix, skôr ako mi začneš rozprávať o nemožných náhodách a teóriách pravdepodobnosti, bolo by vhodné ti oznámiť, že keď skoncentrujem svoje myšlienky, ten roh pôsobí ako magnet. A tak to, čo si pred chvíľou videl, ak si to vôbec postrehol, bol iba praobyčajný výsledok toho, že šíp mal železný hrot…“ „V poriadku, beriem to ako fakt. Nenapadá ťa prečo ten človek na nás strieľal?“ „Nemohol to byť nejaký lesný zbojník?“ „Snáď, ale to by nás hádam chcel najprv ozbíjať. Pokúsil by sa nás zastaviť klasicky, alebo by nás zajal kvôli výkupnému, ale on rovno strieľal?“ „Darix, chceš naznačiť, že to bol najatý vrah?“ „Otázka by mala znieť, kto ho platí?“ „Dvorný čarodejník z Lombarie?“ „Ten možno ani nevie, že existujem a jediný, kto vedel o mojej ceste bol kráľ.“ „Počujem snáď v tvojom poslednom vyhlásení nejaký náznak obvinenia?“ „Zdá sa mi to byť úplne nemožné. Z celého alfanského pentagonu je to práve kráľ, ktorému skutočne dôverujem.“ „No tak sa aspoň dúfam zhodneme na tom, že tomu strelcovi nevypadol šíp z luku celkom náhodne našim smerom.“ Po tomto vyhlásení Torek prudko zastal a ja som mal problémy, aby som cez neho nepreletel. „To mi už druhý raz bez upozornenia nerob!“ „Darix, už som na to prišiel. Niekto odpočúval tvoj rozhovor s kráľom.“ „Kto prosím ťa?“ „Čo ja viem? Niekto kto ťa osobne nenávidí a chce sa ťa zbaviť. Nuž to by bola tá lepšia možnosť.“ „To ti teda pekne ďakujem a aká je tá horšia?“ „Že to bol lombarský špión. V takom prípade naša nádej na prežitie tohoto malého dobrodružstva je iba minimálna, pretože sa rútime priamo k chlebodarcom toho vraha.“ „Neviem si predstaviť kto, okrem členov pentagonu, by bol schopný odpočúvať kráľa, ale na druhej strane sa mi nechce veriť, že by sa kráľ o mojom poslaní pred niekým preriekol. Sľúbil mi, že to ostane len medzi nami. Ach bože toto všetko sme si vyvodili len kvôli tomu, že niekto na nás strieľal. Ja viem, až taká zanedbateľná príhoda to nebola, pripúšťam. Ale radšej by sme mali pokračovať v ceste a počkať, čo sa stane ďalej. Nemal by som teraz povedať hijó, alebo čosi podobné?“ „Stačí keď ma odpočítaš, od päť do jedna.“ Po precválanej noci sme si nad ránom našli pokojné miesto v lese a uložili sa k zaslúženému spánku. Neviem ako ďaleko sme sa dostali, ale Torek tvrdil, že určite ideme správnym smerom, odhliadnuc od toho, že cez les viedla len jedna cesta. Zo spánku ma prebudil praskot suchých haluzí. Boli to ľudské kroky. Otvoril som oči práve včas, aby som mohol uhnúť hlavou na stranu. Meč, ktorý popri mne švihol sa zaťal do kmeňa stromu, pod ktorým som spal. Nečakal som ani sekundu. Snažil som sa útočníkovi podraziť nohy, ten však môj úmysel vystihol a uskočil dozadu. Tam niekde sa jeho hlava stretla s Torekovým kopytom. Neváhal som a vytiahol meč zo stromu, pre prípad, že by boli dvaja. Boli minimálne traja. Ďalší dvaja útočníci stáli totiž predo mnou. Úder mečom od toho prvého som odrazil pomerne ľahko, avšak druhý sa na mňa vyrútil s kyjakom. „Veď si čarodejník, čaruj!“ skríkol Torek a to spôsobilo medzi dvomi votrelcami naozajstný zmätok. Určite ich nenapadlo, že na mňa kričí môj vlastný kôň. Domnievali sa, že sa ozval môj spoločník a teda ich ďalší potencionálny súper. Obidvaja sa otočili. Tá chvíľa mi stačila. Cez plece som sa prehodil dopredu a ocitol sa medzi nimi. Potom som mečom opísal kruh. Prvého som sekol do oblasti hrudníka, druhému som pravdepodobne podrezal hrdlo. V každom prípade bolo po nich. Ešte chvíľu som tam stál a akosi mi nedochádzalo, že som ich naozaj zabil. „Ďalší najatí vrahovia?“ nadhodil svoju hypotézu po chvíľke mlčania Torek. „Niekde možno majú kone. Nájdime ich a snáď sa dozvieme viac.“ Našli sme ich pomerne rýchlo na neďalekej čistinke. Uzdy mali priviazané o kmene stromov. Avšak na moje prekvapenie som uvidel pri koňoch aj poviazanú ľudskú postavu. Bolo to dievča. Krásne dievča. Nádherné dievča. Nemal by som ju toľko obdivovať, ale radšej ju odviazať. „Nemusíte sa ničoho báť,“ vravel som prerezávajúc povrazy „ste v bezpečí. Tí chlapi vám už nič nespravia.“ (Nebolo vhodné jej rovno povedať, že som ich zabil.) Keď som ju rozviazal, dôstojne vstala a usmiala sa na mňa. „Ďakujem ti a vedz, že tvoj skutok neostane nepovšimnutý. Som totiž princezná Lania, dcéra lombarského kráľa. Tí traja zbojníci ma včera uniesli po tom, čo násilím vnikli do kráľovskej záhrady a zabili moju osobnú stráž. Žiaľbohu moment prekvapenia na ich strane.“ Princezná Lania? Netušil som, že je takáto príťažlivá. „Ja som Darix z Alfanie, vaše veličenstvo a ak nemáte nič proti mojej spoločnosti, dovoľte mi poskytnúť vám ochranu na ceste domov. Moje kroky, teda skôr kopytá môjho koňa, sú tiež namierené na lombarský hrad.“ Vtedy ako na zavolanie prišiel Torek. „Budem sa cítiť bezpečnejšie keď pôjdem na tom istom koni ako ty,“ navrhla princezná. Pozrel som na Toreka. V jeho očiach sa miešalo prekvapenie so zdesením. Nemal som v úmysle ho preťažovať, ale toto boli mimoriadne okolnosti. Vysadol som na neho a Lania si sadla za mňa. Torek nasadil pomalé tempo. „Vieš Darix, je nezvyčajné, že ideš na hrad môjho otca. Myslím, že sa ti určite doniesli do uší zvesti o tom, že medzi našimi krajinami čoskoro dôjde k vojne. Nemaj mi to za zlé, ale mám dokonca podozrenie, že tí zbojníci boli z Alfanie. Pravdaže mohli to byť obyčajní lupiči, ktorí by neskôr pýtali od môjho otca výkupné. Čo si o tom myslíš?“ „Ja som len obyčajný posol, veličenstvo.“ „A ja som len obyčajný hovoriaci kôň.“ Až doteraz som považoval Toreka za inteligentného tvora. Lania sa samozrejme zháčila. Vedel som, že mi v tejto situácii pomôže len prekliate dobre premyslená lož, alebo jej rovno vyklopím pravdu. Ale môžem takému rozkošnému stvoreniu klamať? Nie, budem úprimný, to u žien zaberá (občas). „V skutočnosti som aj novovymenovaný dvorný čarodejník Alfanského kráľovstva. Úlohu posla som zobral na seba len preto, aby som ľahšie prenikol do hradu vášho otca a našiel, prípadne zneškodnil, tajnú zbraň vášho dvorného čarodejníka. Toto stvorenie pod nami, ktoré rozpráva keď má erdžať je v skutočnosti na konský obraz upravený jediný známy žijúci jednorožec a môj priateľ Torek.“ „Princezná, po tom, čo vám Darix všetko vyklopil sa domnievam, že naša misia zlyhala.“ „No je to pre mňa tak trochu šok,“ pripustila Lania „ale ak je to pravda, obdivujem tvoj dôvtip Darix.“ „Vieš Lania, teda prepáčte veličenstvo.“ „V súkromí mi pokojne hovor Lania. Veď napokon si mi zachránil život.“ „Myslím, že tí zbojníci by vás usmrtili len ak by váš otec neposlal výkupné,“ zaplietol sa nám Torek do rozhovoru. „Si ako vždy nesmierne taktný,“ schladil som ho a pevnejšie stisol opraty. Lania sa ešte viac pritisla ku mne a ja som zrazu začal pociťovať nemalú náklonnosť k tejto krásnej dievčine. Pravdu povediac, zalievala ma jedna vlna náklonnosti za druhou. Avšak to ma dostávalo do patovej situácie. „Lania, dospel som k názoru, že náš princ je idiot, keď si odmietol zobrať ženu ako ty. (Dobre sformulovaný kompliment vyslovený v správnu chvíľu dokáže divy.) Mám chuť ten súboj prehrať, aby bolo spravodlivosti učinené za dosť.“ „Aký súboj?“ „Tá správa, ktorú nesiem tvojmu otcovi, je návrh na súboj medzi mnou a vašim čarodejníkom miesto nezmyselnej vojny.“ „To je od teba šľachetné a inovátorské,“ súhlasila princezná „avšak náš čarodejník je netvor a nepoznám nikoho kto by sa mu odvážil postaviť.“ „O mňa by určite zavadiť nechcel,“ ozval sa opäť môj najlepší priateľ. „Nechápem. Ak je to taká obluda, prečo ho tvoj otec vymenoval za dvorného čarodeja?“ „Myslím, že sa ho tak trocha bojí, ako každý v krajine. Na druhej strane je predsa len najlepší…Avšak ak ten súboj prehráš, tvoja krajina bude nesmierne trpieť. Je to práve náš čarodejník Hulk, ktorý sa stane v prípade nášho víťazstva miestodržiteľom v Alfanii.“ Torek zahvízdal. „Tomu vravím motivácia.“ Nevedel som, že vie hvízdať. „Takže si to zhrňme,“ snažil som sa ujasniť si fakty „ak prehrám, utrpí nielen moja prestíž čarodejníka, ale bude trpieť celá Alfania. Nechcem, aby si o mne mala akékoľvek ilúzie, až taký skvelý čarodejník nie som, ale ak predsa len nejakou náhodou vyhrám, bude trpieť tvoja krajina a náš kráľ poverí buď toho ignoranta prvého radcu Naxasa, alebo ešte horšie svojho syna, aby zastával post miestodržiteľa v Lombarii. V takom prípade sa mojim zavinením tvoj život zmení na peklo a to je to posledné, čo si želám.“ Lania zrazu zoskočila z Toreka a chytila ma za ruku. Pochopil som jej signál a zosadol. Krátko nato sa ku mne priblížila a skôr ako som si stihol niečo uvedomiť sa naše pery stretli. Bozk trval niekoľko subjektívne dlhých sekúnd. Aké príjemné prekvapenie… „Prečo si to urobila?“ spýtal som sa. „Chcela som a okrem toho, práve toto si teraz potreboval.“ „Ak smiem byť taký smelý, veličenstvo,“ dal o sebe opäť vedieť Torek „týmto ste Darixovu dilemu nevyriešili, ale naopak prehĺbili. Napriek tomu vám ďakujem, že ste zo mňa konečne zliezli.“ Zasnene som pozeral na horizont a uvidel som tam neustále sa zväčšujúce mračno prachu. „Asi dvadsať jazdcov,“ hlásil Torek „a hasia si to priamo k nám.“ „To bude pravdepodobne stíhací oddiel môjho otca,“ vysvetľovala Lania „som rada, že sa s mojim únosom len tak nezmieril.“ Jazdci dorazili. Na ich čele bol dobre stavaný plavovlasý muž. Obrysy jeho tváre boli hranaté, pohľad rozhodný a spôsob sedenia na koni bezchybne vojenský. Hneď potom ako uvidel princeznú, zasalutoval na znak úcty a posunkami dal svojim vojakom najavo, aby sa ma promptne zmocnili. Toreka, ktorý opäť prefíkane predstieral, že je iba kôň, si nevšímal. „Počkajte kapitán Valdez! Tento mládenec mi zachránil život. To on zneškodnil zbojníkov, ktorí ma uniesli.“ „Ďakujem,“ dostal som zo seba, zatiaľ čo mi zväzovali ruky. „Telá tých zlosynov nájdete asi míľu smerom na juh,“ horlivo vysvetľovala princezná. „Výborne,“ zvolal nadšene jeden z vojakov „rozštvrtíme ich a zavesíme na kráľovské hradby ako výstrahu.“ „To nebude potrebné,“ prehovoril rozhodne kapitán Valdez „široká verejnosť o tomto únose nevie a tak to aj ostane. Alebo chcete aby sa dozvedeli o tom trápnom zlyhaní kráľovskej stráže?“ Vojaci, jasne si uvedomujúc, že takáto negatívna reklama by im mohla zraziť prémie zo žoldu, začali svorne záporne krútiť hlavami. Napriek tomu Valdez poslal dvoch svojich ľudí preveriť princezninu historku, prípadne doraziť tých troch. Potom sa ospravedlňujúco obrátil na mňa. „Prepáčte mi to nevhodné správanie pane a ďakujem vám v mene jeho majestátu kráľa Lombarie za váš hrdinský čin. Samozrejme aj ja som vašim osobným dlžníkom. Ušetrili ste prácu mne a mojim ľuďom. Ako sa vám môžem odvďačiť?“ „Som posol z Alfanie a musím hovoriť s vašim kráľom. Bol by som rád, keby ste ma eskortovali do zámku.“ Po týchto slovách ma niekoľko vojakov obdarilo nenávistným pohľadom, ale Valdez naďalej zachovával zdvorilostný tón. „Bude mi cťou poskytnúť vám vojenskú ochranu a vybaviť osobnú audienciu u kráľa. Som si istý, že by aj tak vyslovil prianie zoznámiť sa s vami.“ Výborne. To mi skvele hralo do karát. Ak nás po ceste čakajú ďalší strelci, pohľad na dvadsať dobre vycvičených vojakov ich istotne schladí. Na druhej strane, ak ma chcú zabiť samotní Lombarania, tak práve v tejto chvíli zmeškali svoju príležitosť. Teraz už som vážený hosť samotného kapitána jazdeckého oddielu a záchranca princeznej. Ako som predpokladal, ďalšia cesta do srdca Lombarskej ríše prebiehala absolútne bez problémov. Avšak ja som neprestával myslieť na Laniu. Po ceste sa na mňa niekoľkokrát usmiala a tie jej oči…Odrážala sa v nich dievčenská bezstarostnosť, ženská zvodnosť a nesporná inteligencia. A už som do toho opäť spadol. Ale prečo je žena, po ktorej túžim zase nedosiahnuteľná? Avšak musím uznať, že človek, ktorý prehlásil: „Klin treba klinom vytĺkať.“ Zjavne vedel, o čom hovorí. Moje platonické city k Drakii začali akosi strácať na intenzite a moje myšlienky sa stále častejšie krútili okolo Lanie… V. Lombarský hrad mi pripadal mohutnejší, veľkolepejší a omnoho lepšie opevnený ako náš vlastný. Torek po mne hodil jeden povzbudivý pohľad, skôr ako ho odviedli do stajní, a zanedlho som už kráčal po dlhých schodoch pomedzi zdobené mramorové stĺpy k hlavnej bráne. Prešiel som veľkou halou a vošiel do miestnosti, kde ma privítal samotný kráľ. Bol mladší ako som čakal. V miestnosti s nami ostal iba kapitán Valdez. Kráľ sa na mňa srdečne usmial. „Práve ma informovali, že ste zachránili život mojej dcéry. Pozoruhodné na to, že ste Alfan.“ Túto poznámku som sa rozhodol nekomentovať a pokúsil som sa trocha vyťažiť z jeho dobrej nálady tým, že prejdem rovno k veci. „Veličenstvo, táto listina od alfanského kráľa Raxa ma oprávňuje navrhnúť vám riešenie blížiaceho sa vojnového konfliktu prostredníctvom súboja medzi vašim a našim dvorným čarodejom.“ „V živote by som nepovedal, že Alfania vyrukuje s takýmto humánnym riešením. Samozrejme, že drzosť alfanského korunného princa musí byť náležite potrestaná, ale ani mne sa nechce posielať na smrť mojich chlapcov. Čo vy na to, Valdez?“ „Veličenstvo, som presvedčený, že vojnu vyhráme, bez ohľadu na to akým spôsobom sa bude bojovať.“ „Musíte mu prepáčiť, je to typický vojak, žije pre víťazstvo,“ pokračoval kráľ „Rád súhlasím s týmto návrhom, samozrejme dám vám to písomne. Bola by škoda keby zbytočne umierali ľudia ako vy. Aké je vlastne vaše meno?“ „Darix.“ Tento chlapík mi je čím ďalej tým viac viacej sympatickejší. Že by som požiadal o zmenu občianstva? No lenže kto bude potom bojovať za alfanskú stranu. Celá tá vojna sa mi zdala čoraz nezmyselnejšia. „Darix, dáte si biele, červené, alebo medovinu?“ Ja si mám pripiť s lombarským kráľom? „Biele.“ Valdez samozrejme v službe nepije. Po tom, čo mi kráľ nalial ho poslal strážiť dvere s tým, že štátnické povinnosti sa už dnes vybavovať nebudú. Ostali sme sami a pozdvihli čaše. „Vlastne je mi ťa ľúto Darix, túto vojnu prehráte a ja sa konečne zbavím toho otravného Hulka. Zaplatí za to Alfania.“ Obrátil som obsah pohára do seba a s krčaha si nalial ďalší. „Veličenstvo, ani náš čarodejník nie je najhorší.“ „To ti rád verím, ale napriek tomu nemáte šancu. Nemal by som ti to vyzrádzať, ale isto si si všimol, že Lania sa z toho odrieknutého zasnúbenia dostala pomerne rýchlo. Vlastne ma už niekoľko rokov prehovárala, aby som tú dohodu s alfanským kráľom nejako diplomaticky zrušil a môj nadmieru ctižiadostivý čarodejník Hulk ma zase pri niekoľkých príležitostiach nabádal k vojenskému útoku na Alfaniu.“ „Takže náš princ vám vlastne urobil malú láskavosť, veličenstvo.“ „Áno, ale oficiálne sme poškodenou stranou my a celý národ sa cíti byť urazený.“ Konečne som začínal mať jasno vo veľkej politike. Bál som sa spýtať, či si princ od lombarského kráľa Dorgara nepýtal náhodou požehnanie, skôr ako zrušil zasnúbenie s jeho dcérou. „Pán kráľ, ako to, že so mnou rozprávate tak otvorene? Poznáte ma iba pár minút.“ „Lania mi povedala, že ti môžem absolútne dôverovať. Jej úsudok je zvyčajne veľmi presný.“ Výborne, veď ona ma pozná už niekoľko hodín. „Myslím, že by som mal za ňou zájsť,“ nadhodil kráľ „určite to bol pre ňu otrasný zážitok.“ Dúfal som, že nemá na mysli stretnutie so mnou. „Valdez ti ukáže tvoju izbu, tam na teba bude čakať aj bohatá večera. Určite si už vyhladol.“ Moja izba bola útulná, posteľ mäkká a stôl bohato prestretý. Po dobrom jedle som sa unavený hodil na posteľ. Oficiálna časť môjho poslania sa zdarila nad očakávanie, ale to by možno zvládol aj hocijaký posol. Ja musím odhaliť a zneškodniť tajnú zbraň čarodejníka Hulka. Ale ešte predtým si na pár minút zdriemnem. Spal som niekoľko hodín. Keď som sa zobudil, bola už hlboká noc. Posadil som sa na posteli a snažil sa sústrediť myšlienky. Začal som šíriť po zámku vyhľadávacie kúzlo. Vyslal som po zámku myšlienkové vlny, ktoré sa mali v prípade lokalizovania nadprirodzenej inteligencie odraziť späť ku mne. Samozrejme som vychádzal z predpokladu, že Hulk nevytvoril okolo svojej komnaty zrkadlové kúzlo. Nemal na to dôvod. Nemohol predsa tušiť, že alfanský dvorný čarodejník sa dostane až tak blízko k nemu. Zrazu som to našiel. Enormne veľká koncentrácia energie. Preboha, zdá sa, že povesti o jeho moci neklamali. Aké prekvapenie, je to miestnosť na konci tejto chodby. Začal som pátrať po Hulkových myšlienkach. Nič. Nebol tam. Toto by mohla byť moja šanca. Opatrne som podišiel ku dverám. Dúfam, že nezavŕzgajú. Stráž. Neuveriteľné, po tom, čo sa kráľ správal tak familiárne mi pred dvere postaví stráž. Jasne som cítil myšlienky vojaka za dverami. No dobre, uspávacie kúzlo sme mali v prvom semestri. To je hračka. Po chvíli som počul ako sa vojak sklátil na zem. Som fakt dobrý. Otvoril som dvere a prekročil telo. Pomaly som kráčal po tmavej chodbe jemne sondujúc, či nenarazím na ďalšiu myšlienkovú energiu. Všetci naokolo spali. Konečne boli predo mnou dvere Hulkovej komnaty. Nadprirodzená energia bola doslova hmatateľná. Dvere boli samozrejme zamknuté. Sústredil som sa a moja myseľ odomkla dvere. Také eso a nemá tu nijaké bezpečnostné zámky… Vkročil som dnu. Ak ma tu teraz nájdu, záchranca princeznej alebo nie, pravdepodobne ma obesia za špionáž. Len čo som za sebou zavrel dvere, oslepilo ma ostré svetlo. Predo mnou sa rysovali obrysy mohutnej postavy. Keď si šošovka privykla na lampu, videl som dvojmetrového muža stojaceho v miestnosti. Na tvári mal diabolský úškľabok. „Prekvapenie, dokážem blokovať svoju mentálnu energiu drahý Darix z Alfanie.“ Nepochyboval som, že vidím pred sebou Hulka. Takto naletieť. Vbehol som mu priamo do pasce. Tá blamáž… „Ja som asi zablúdil.“ „Nepodceňujte moju inteligenciu,“ zasmial sa „zachytil som vaše myšlienkové sondy. Rád by som vedel, odkedy sa alfanskí poslovia školia v čarodejníckom umení?“ A je po koncentrácii. Môže ma zničiť hneď teraz. Aj tak by som proti nemu nemal nijakú šancu. Ten jeho neúprosný pohľad. Počkať! Jeho pohľad. Tie oči. To predsa nie je možné… „Drakia,“ vzdychol som. „Neviem, ako si na to prišiel, ale som to ja,“ povedal Hulk ženským hlasom a zmenil podobu. Predo mnou náhle stála Drakia. Myslím, že je načase ukončiť náš platonický vzťah. To, čo sa tu odohráva je predsa úplne vylúčené. „Vidím prekvapenie v tvojich očiach Darix.“ „Ty…ty si lombarský čarodejník? No jasné, konečne mi to dáva zmysel. Tvoje náhle zjavenie sa na alfanskej akadémii, to priestorové kúzlo bola tvoja robota.“ „Vďaka priestorovému kúzlu som žila ako Hulk v Lombarii, ale aj ako Drakia v Alfanii, bez zbytočnej straty času cestovaním.“ „Ale prečo?“ „No tak, zase až taký hlúpy nie si. Získala som si u vás vplyv, kontakty a vyprovokovala vojnu. Obtočiť si okolo prsta princa Raxisa bola maličkosť, takisto ako odstrániť toho starého konzervatívneho čarodejníka. Nie je divné, že zahynul v tak príhodnej chvíli?“ Zrazu ma napadlo, čo by sa asi stalo, keby som úspešne vyrobil nápoj lásky a dal jej ho vypiť. Chvalabohu som taký neschopný… „Takže určite čakáš, čo sa s tebou teraz stane. Pôvodne si mal byť len ďalšou figúrkou v mojej hre, ale zrazu som zistila, že figúrka začína hrať sama za seba. Odpočúvať alfanského kráľa bola hračka. Dozvedela som sa ako chceš zabrániť násilnému obsadeniu Alfanie. V návale zlosti som sa rozhodla odstrániť ťa, ale môj najlepší strelec za záhadných okolností minul, ba čo viac, zachránil si princeznú a tak si sa stal obľúbencom kráľa Dorgara.“ „Tých zbojníkov si najala tiež ty?“ „Nie, to bola len ďalšia nepredvídaná okolnosť, ale žiadna katastrofa. Môj plán to vážnejšie neohrozilo. Alebo si myslíš, že ma niekedy dokážeš poraziť?“ Stál som tam a rozmýšľal, ako som mohol milovať tú obludu. A čo teraz? „Ak ma zabiješ, kráľovi to bude podozrivé.“ „Stačí, keď vniknem do tvojho mozgu a zablokujem ho. S nikým sa nebudeš môcť rozprávať o tom, čo sa tu dnes stalo a nikomu nebudeš môcť prezradiť, že Hulk a Drakia sú tá istá osoba. Vrátiš sa do Alfanie s kladnou odpoveďou pre kráľa Raxa a potom ťa zabijem v našom vzájomnom súboji. Legálne sa zmocním Alfanie a v Lombarii budem hrdina, kráľ Dorgar tu nebude večne, potom môžem v podobe Hulka vzniesť nárok na lombarský trón. Len sa vyrozprávaj, hádam dovtedy stihnem nastaviť obranné kúzlo. Snaž sa skoncentrovať! Lenže moja myseľ ma neposlúchala. Cítil som ako mi v hlave buduje blok. Je omnoho silnejšia. Som stratený… Prepadol som sa do tmy… VI. Keď som sa zobudil, slnko už bolo vysoko na oblohe. Ležal som vo svojej posteli. Strašne ma bolela hlava. Tak som si želal, aby to, čo sa stalo bol len zlý sen, ale cítil som v hlave psychický blok. Strašné… A čo Torek? Vyslal som myšlienkovú sondu do stajne, ktorá mala lokalizovať inteligenciu najvyššieho stupňa, samozrejme vychádzajúc z predpokladu, že môj jednorožec je inteligentnejší ako ktorýkoľvek stajník. Bol tam. Zvláštne, Drakia ho nepovažuje za nebezpečného. Vydýchol som si. Aspoň to. Niekto zaklopal na dvere. Hodil som na seba rýchlo šaty, pozrel do zrkadla (uspokojivé) a zvolal: „Vstúpte.“ Vošla Lania a moje srdce preradilo na druhý rýchlostný stupeň. „Ako sa ti u nás spalo Darix?“ Strašne. Otrasne. Bola to najhoršia noc v mojom živote. „Ďakujem, výborne,“ odvetil som s úsmevom. „To som rada, doniesla som ti praclíky a pomarančovú šťavu.“ „Počkaj, veď ty si princezná. Nemalo by to robiť služobníctvo?“ „Chcela som mať zámienku na stretnutie s tebou.“ „Prečo?“ „Pretože sa v tvojej spoločnosti cítim dobre.“ Aká rozkošná úprimnosť. Ale nemal by som to byť ja, kto zoberie iniciatívu do vlastných rúk? „Lania, keď si tu so mnou, cítim sa priam báječne. Nepovedala si otcovi, že som alfanský čarodejník?“ „Darix, chceš ma nahnevať?“ naďalej sa na mňa usmievala. „Nemám rada Hulka a zo srdca si prajem, aby si ten súboj vyhral. Viem, že je to bláznivé a protivlastenecké.“ „Možno by som mohol trocha pritlačiť na nášho kráľa, aby ma v prípade môjho víťazstva vymenoval za miestodržiteľa Lombarie. To by sme sa mohli vídať trebárs aj každý deň.“ Neveril som vlastným slovám. Prečo jej nepoviem, že proti Drakii nemám nijakú šancu? Ten blok je geniálny, pomaly si začínam byť istý svojim víťazstvom, ešte viac podcením neporaziteľného súpera a môj smutný koniec bude o to rýchlejší. No, keď som v stave to aspoň analyzovať, nemôže to byť také zlé. Som si vedomý blížiacej sa katastrofy, ale to nevysvetľuje eufóriu v mojich slovách. Choď do čerta Drakia aj so svojou manipuláciou! „Bolo by to úžasné, keby…“ Lania zmĺkla. Podvedome si tiež zrátala moje šance na víťazstvo. Vstal som z postele, nahol sa k nej a pobozkal ju. „Prečo si to urobil?“ „Potrebovala si to a teraz sa opäť usmej, je krásny slnečný deň.“ „Darix, myslím, že som sa do teba zaľúbila.“ V hlave sa mi rozozvučali oslavné zvony. Aké prekrásne ráno. „Lania ja…“ miesto ďalších slov som ju opäť pobozkal. Tento bozk však bol dlhý a vášnivý. Zem sa zatriasla. Omyl. To iba Torek vyrazil dvere svojim typickým spôsobom. „Darix, musíme odtiaľto čím skôr zmiznúť, chcú ma zabiť,“ skríkol na mňa. „Kto?“ „Na vysvetľovanie nie je čas, vysadni na mňa!“ „Idem s vami,“ povedala rozhodne Lania a tiež vyskočila na Toreka. „Princezná, neviem, či je to najlepší nápad,“ ohradil sa Torek „budú si myslieť, že sme vás uniesli.“ Na diskusie však nebol čas. Vo dverách sa zjavili stráže. Na ich čele bol kapitán Valdez. „Zoskočte z toho koňa,“ kričal na mňa „a pustite princeznú!“ Potom sa obrátil k svojim vojakom a dal jasný rozkaz zastaviť nás. Čo teraz? „Premeň ma naspäť na jednorožca!“ naliehal Torek. Urobil som to a náhle v miestnosti zasvietil jeho ostrý roh. Vojaci zdesene ustúpili, dokonca aj Valdez zaváhal. Torek sa tromi skokmi dostal z miestnosti a začal strmhlav cválať dole schodmi. S Laniou sme sa na ňom udržali doslova zázrakom. Pokus zadržať nás zatvorenou hradnou bránou spôsobil len ďalšiu starosť naviac kráľovskému tesárovi. Rútili sme sa k hradbám. Avšak v kráľovskej záhrade nás čakalo ďalšie prekvapenie. Hulk. Odriekal akési zaklínacie formulky a jeho predpažené ruky mierili priamo na nás. Torek sa zdvihol na zadné a svoj roh namieril priamo na Hulka. To, čo sa stalo potom budem musieť ešte dôkladne spracovať a analyzovať. Torekov roh sa rozsvietil a zrazu z neho vyšľahol jasný modrý blesk, ktorý zrazil Hulka na zem. Rýchlo sme precválali okolo neho. Keď som sa obzeral, uvidel som ho ako otrasený ťažkopádne vstáva. Musel byť ešte prekvapenejší ako ja. Rozrazili sme hrubú bránu na hradbách a švihali čo najďalej od zámku. Keďže Lania sedela za mnou, stráže na hradbách len zmätene pozerali za nami, ale nik sa neodvážil vystreliť. Len čo sme sa stratili v neďalekom lese, Torek trocha zmiernil tempo. „A teraz mi vysvetli, čo sa stalo!“ naliehal som naňho. „Stačí skrátená verzia?“ „Ak si myslíš, že ju pochopím.“ „Hulk na mňa poslal dvoch zabijakov. Musel som ich zneškodniť priamo v stajni. Žiaľbohu hneď na to sa tam zjavil kapitán Valdez. To, čo videl mu stačilo k utvoreniu si scestnej predstavy, že som zdivočel. Tak som mal na krku aj lombarských vojakov. Musel som konať. Vbehol som do zámku s úmyslom nájsť ťa a hneď v tretích dverách, ktoré som vyrazil si bol. Aké šťastie. „Torek,“ zamiešala sa do rozhovoru Lania „samozrejme ti verím každé slovo, ale ako si vedel, že tých zabijakov poslal na teba Hulk?“ „Prenikol som im do mysle, mali v nich umelo nasadený príkaz a to od Hulka.“ „Ako prosím?“ neveril som vlastným ušiam „Odkedy dokážeš robiť takéto veci?“ „Túto schopnosť som v sebe objavil iba nedávno, po tom, čo na nás vystrelil ten lukostrelec. Neviem, kde sa vzala ani prečo z môjho rohu vyšľahol ten modrý blesk, ktorý zložil Hulka. Bola to úplne podvedomá reakcia.“ „Žasnem nad schopnosťami jednorožcov,“ ozvala sa Lania „doteraz som si myslela, že niet sily, ktorá by efektívne uzemnila nášho čarodejníka. Nepozeraj sa na mňa tak obviňujúco Darix!“ To je ono, moja zbraň proti Hulkovi, proti Drakii. Jednorožec. Našťastie okrem mňa ho podcenila aj Drakia. Vtedy, keď začala čosi tušiť a rozhodla sa proti nemu zasiahnuť, bolo už neskoro. „Vravel som Lania, že ten súboj vyhrám,“ zvolal som nadšene. „Aký súboj?“ zrušil ma Torek „Spamätaj sa Darix! Po tom, čo sme uniesli Laniu, mimochodom upozorňoval som vás na to, Lombaria na nás pošle armádu. Tvoja misia úplne stroskotala. Dosiahol si pravý opak toho, čo si mal pôvodne v úmysle.“ „A čo keby ste ma použili ako tromf pri vyjednávaní?“ vytasila sa s nápadom Lania. „O tom ani neuvažuj.“ „Darix,“ ozval sa opäť Torek a prešiel do ostrejšieho cvalu „na pár sekúnd som prenikol do myšlienok Hulkovi. Mal ich chránené silnými bariérami, ale jedno som sa predsa len dozvedel, Hulk je Drakia.“ „To je úplne vylúčené,“ vyletelo zo mňa, aj keď som v skutočnosti chcel povedať „viem o tom“. „Drakia?“ divila sa princezná „tá kvôli ktorej zrušil princ Raxis zasnúbenie so mnou?“ „Vy sa obaja mýlite,“ tvrdil som tvrdohlavo ďalej. Nedokázal som to kontrolovať. „No tak Darix, preber sa, veď to do seba všetko dokonale zapadá.“ presviedčal ma naďalej Torek a začal vymenovávať argumenty, ktoré som ja už dobre poznal. Čo som mal robiť? Nedalo sa ani prikývnuť hlavou na znak súhlasu. Torek zastal. „Princezná, zlezte prosím vás. Aj ty Darix…“ Keď som stál na zemi, obrátil sa ku mne a pozrel mi priamo do očí. A zrazu bol v mojej mysli. Zbúral môj blok ako domček z karát. Ako to len robí? „Malo ma to hneď napadnúť,“ povedal, keď skončil „čo sa v noci stalo?“ Začal som bez zábran rozprávať. Keď som skončil, bezradne sme ostali na lesnej čistinke. Nikto sa nezmohol ani na jediné slovo, ale keďže ženy dlho bez rozprávania nevydržia, tak ticho zakrátko preťal, inak nádherný, hlas Lanie. „Chlapci, máte nejaký konštruktívny nápad ako sa z toho dostať?“ „Ako to vidím ja,“ zobral som si slovo „je možné, že Lombaria už zúrivo mobilizuje, zatiaľ čo Drakia proti mne intriguje na alfanskom kráľovskom dvore.“ „Zabudni na Drakiu,“ hovoril Torek „Hulk má teraz dosť práce v Lombarii. Dohliada na vojnové prípravy a štve vojakov proti nám. Aj keď,“ zrazu som v jeho očiach videl pobavenie „možno sedí vo svojej komnate, oboma rukami si drží hlavu a spytuje sa sama seba: „Kde som len spravila chybu?“ „Je možné, že Drakia nepoužije svoje premiestňovacie kúzlo na to, aby nás dobehla,“ skonštatovala Lania a pozrela na Toreka „myslím, že sa chce zatiaľ vyhnúť ďalšej konfrontácii s tebou.“ „Tak ideme za kráľom, zmobilizujeme vojsko a vytiahneme proti Lombarii,“ zvolal som a vyskočil na Toreka. Lania si opäť sadla za mňa so slovami: „Ideme za alfanským kráľom, ale vyhoď si z hlavy, že budeš bojovať proti Lombarii. Uvedom si, že tvojim jediným nepriateľom je Drakia.“ „Dobre, ale sľúb mi, že sa nezaľúbiš do Raxisa.“ „Veď milujem teba.“ „Asi som musel zmeškať posledných šesťdesiat minút. Ušlo niečo mojej pozornosti?“ prekvapene sa ozval Torek. „Ak toto šialené dobrodružstvo prežijeme, chcem aby si mi robil svedka na svadbe s Laniou.“ „Teraz asi uniká niečo mne. Týmto spôsobom ma žiadaš o ruku?“ „Áno a ver mi, myslím to vážne, aj keď som v istom strese.“ „Dúfam, že ma otec nevydedí, ale rada súhlasím. Kde je prsteň?“ „Dodám neskôr.“ VII. „Zatknite ho!“ to boli prvé slová, ktoré zakričal z hradieb princ Raxis na svoje stráže keď sme sa blížili k zámku. Po jeho boku stála Drakia. No to snáď nie je pravda, tá drzosť. „Musím súrne hovoriť s kráľom,“ zvolal som naňho držiac sa v strategickom odstupe a tváriac sa, že Drakiu ignorujem. Zato Drakia a Torek sa proste ignorovať nemohli, avšak obmedzili sa len na nenávistné pohľady. „Kráľ v noci umrel, dnes ráno ma korunovali za vládcu Alfanie,“ odvrkol Raxis a dal svojim vojakom jednoznačný pokyn, aby sa na mňa vrhli. Najprv som musel stráviť ten šok. „Podľa toho, čo ste mi povedali chlapci, ak tam na hradbách je Drakia, obávam sa, že kráľ nezahynul prirodzenou smrťou,“ skonštatovala Lania. Niet nad priateľku s vyvinutým zmyslom pre dedukciu… Ani jeden zo štyroch strážcov sa neodvážil priblížiť k Torekovi. Stáli ako sochy. Využil som túto patovú situáciu a pokúsil sa dostať nového kráľa na našu stranu. „Veličenstvo, tá žena vedľa vás je aj lombarský čarodejník Hulk.“ Ale čo to? Zazrel som prekvapenie v očiach Drakie? Doteraz si svoje mentálne bloky asi dosť vysoko cenila. „Áno, Drakia je čarodejník,“ pripustil Raxis „avšak alfanský čarodejník. Robila zveda na lombarskom dvore s mojim vedomím. Za koho ma máš Darix? Myslíš, že by som naozaj vytiahol na čele svojho vojska proti Lombarii s takým babrákom ako ty na poste čarodejníka? Ty si bol celý čas len manévrom na odpútanie pozornosti, v príhodnej chvíli by sme sa ťa zbavili. Teraz spolu s Drakiou a alfanským vojskom udrieme na Lombariu a podrobíme si ju.“ „Toho chlapa ba som si aj tak nemohla zobrať,“ povedala Lania „je príliš zaľúbený do svojho vlastného hlasu.“ Veľká politika asi naozaj nie je nič pre mňa. Kto za koho tu vlastne bojuje? Na čo som sem vôbec liezol? „Darix,“ ozvala sa prvýkrát Drakia „do zámku nevstúpiš a tvoj dom sme zničili. Máš ešte šancu opustiť krajinu a už sa tu nikdy neukázať, samozrejme princezná Lania ostane tu.“ „Lombarské vojsko je na ceste sem,“ snažil som sa hrať aj so zlými kartami v ruke. „Áno, padnú do pasce predsunutej alfanskej armády. Pobijeme ich keď budú spať, alebo si myslíš, že ich Hulk ochráni pred spacím kúzlom?“ Drakia, ty beštia, robíš tú istú chybu ako Raxis, príliš veľa rozprávaš, zatiaľ čo Torek už určite má nejaký plán. Aspoň dúfam, že ho má. „Torek, čo budeme robiť?“ „Zatiaľ, čo vy sa príjemne bavíte,“ konštatoval Torek „odrážam jedno kúzlo za druhým. Drakia pracuje ako diabol. Najprv nás chcela len uspať, potom zadusiť, neskôr ovládnuť myseľ Lanie, aby ťa prebodla tvojou vlastnou dýkou. Posledné dve minúty sa však už o nič nepokúsila…Ale aby som odpovedal na tvoju otázku, dlho už tie stráže neudržím, to nie je rešpekt, čo ich núti stáť bez pohnutia. Obráťme sa a vypadnime aj s princeznou, ak súhlasíte veličenstvo.“ Nuž, je načase chopiť sa iniciatívy. „Drakia, tvoje podmienky sú smiešne, dokonca aj tie šaty, čo máš na sebe vypadajú komicky. Máš ich od Hulka?“ „Bravó chlapče, cítim, že stráca koncentráciu.“ „A ty Raxis, máš ju radšej ako ženu, či ako chlapa?“ Ups, to som asi prehnal. Rozzúrený Raxis schmatol jednému zo strážcov na hradbách kušu, namieril na mňa a vystrelil. Šíp sa v lete rozpadol na kúsky. „Jako je to možné? Iba som na to pomyslel,“ divil sa Torek. „Kde sa vo mne berie ten talent?“ Po týchto slovách sa nečakane a dosť necitlivo obrátil a cválal preč od zámku. Obzrel som sa a videl ako sa zmätené stráže začínajú rozhýbávať, po tom, čo doslova stŕpli. „Pošlem za nimi jazdu,“ vravel rozčúlene Raxis, dívajúc sa na nás. „To nebude potrebné, miláčik,“ upokojila ho Drakia „na miesto bitky, či skôr masakru, neprídu včas a my tam vďaka premiestňovaciemu kúzlu budeme za pár okamžikov. Po tom, čo sa zmocníme Lombarie, zničím Darixa aj toho protivného jednorožca. A princeznú Laniu dáme ako odmenu tvojmu skorumpovanému radcovi Naxasovi. Raxis sa upokojil a na jeho tvári sa zjavil víťazoslávny úsmev… Po dvadsiatich minútach nepretržitého cvalu Torek zrazu zastal a vyhlásil. „Sme z jej dosahu a dokonca nás ani nikto nesleduje. Zosadnite!“ „Čo je však ten menší problém,“ kontroval som zoskakujúc z neho na lesný chodník „nielenže mi tá potvora zničila dom a snaží sa ma dostať z krajiny, ale chce podlým trikom obsadiť Lombariu.“ „Má to znamenať miláčik, že odteraz bojuješ za nás?“ Neviem ako si Lania pri tom všetkom mohla udržať dobrú náladu. „Áno, momentálne si zo srdca prajem zvíťazila Lombaria,“ vyslovil som nahlas „ale žiaľbohu asi nebudeme môcť včas zasiahnuť, navyše nemám ani zdanie, kde sa teraz nachádza vaše vojsko.“ „Naše Darix, podľa lombarského práva môže aj žena zdediť trón, to znamená, že ako môj budúci manžel sa staneš kráľom.“ „Princezná,“ zamiešal sa do reči Torek „nie som si celkom istý, či sa to vzťahuje aj na Alfana nešľachtického pôvodu. To by mohlo vyústiť aj do občianskej vojny, ale keď uvážim, že s najväčšou pravdepodobnosťou vaša dynastia padne a budúcim lombarským kráľom bude Raxis, tak je to vcelku jedno.“ Lanii sa pod okom zaleskla slza. Pritisol som si ju k sebe a vyčítavo pozrel na Toreka. „Tiež by si nemusel byť taký necitlivý. Keby si radšej vymyslel ako zachrániť lombarské vojsko.“ „Tak sa mi vidí, že už si si nejako zvykol na to, že všetku dôležitú prácu za teba spravím ja. Veď na čarodejníckej akadémii si bol predsa výborným študentom a zdáš sa byť celkom bystrý, kde je potom problém?“ Problém bol v tom, že to, čo sme sa učili sa nedalo ani len porovnať s danosťami, ktoré v sebe v poslednom čase objavil Torek. „Dobre,“ vyhlásil Torek rozhodne „je aj v mojom záujme túto situáciu vyriešiť. To neustále pobehovanie medzi alfanským a lombarským hradom s vami na chrbte mi dáva dosť zabrať a pravdu povediac, už by som si rád oddýchol. Avšak nie som si istý, či by som dokázal pokojne zaspať pokiaľ je Drakia nažive. Musíme sa dostať na miesto bitky a to hneď. To znamená, že si buď spomeniem na to, že ovládam priestorové kúzlo, alebo ty Darix zastavíš nejakým spôsobom čas.“ „Zastaviť čas?“ pozrel som na neho nechápavo „to predsa nedokáže nikto.“ „Ja áno,“ ozvala sa skromne Lania, čím spôsobila, že mne aj Torekovi sa nad hlavami zjavili dva veľké červené otázniky. „Moja mamička bola víla,“ vravela nevinne a sladko Lania akoby hovorila o celkom bežnej veci. „Môj otec ako mladý princ raz zablúdil na poľovačke v lese a ona mu zachránila život. Keď sa potom rozhodla ísť s ním, stala sa večným vyhnancom kráľovstva víl. Otecko si myslel, že bude lepšie, keď sa o jej pôvode lombarský ľud nedozvie. Presadil aj to, že ju dvorania prijali ako nastávajúcu kráľovnú. Zomrela krátko po mojom narodení. Otec mi neskôr celý príbeh rozprával a daroval mi tento prívesok, ktorý jej patril.“ Lania si siahla rukou do výstrihu a o chvíľu som uvidel v jej dlani malé zlaté presýpacie hodiny pripnuté na zlatej retiazke, ktorú mala okolo krku. „Ocko tvrdil, že keď tieto hodiny v strede zlomím, zastane všade na jeden deň čas…“ „Princezná, to je ako príbeh z rozprávky,“ spamätal sa z prekvapenia ako prvý Torek „je to síce tak trocha klišé, ale život je plný malých prekvapení. Ale ak som vás správne pochopil, zmrazí sa všetko okrem vás, teda aj my. Navyše ten trik budete môcť použiť len raz.“ „Áno,“ súhlasila Lania „ale stačí, keď sa ma budete držať v momente lámania prívesku a ten efekt vás nezasiahne.“ „Aj toto ti tiež povedal otec keď ti dával ten prívesok?“ opýtal som sa zmätene „Rozmýšľam, ako mohol predpokladať, že…“ „No tak Darix, ty skeptik, nemôžeš ten príbeh akceptovať taký aký je?“ napomenul ma môj jednorožec a pokračoval vecným tónom „Princezná, keďže ja sa vás akosi nemôžem chytiť, navrhujem, hoci nerád, aby ste na mňa opäť vyskočili a ty Darix ju pevne zovri okolo pása. Všimol som si to sklamanie v tvojich očiach, tak ju chyť kde chceš, ak ti to dovolí…“ „Stačí okolo pása,“ usmiala sa na mňa Lania „potrebujem sa sústrediť.“ O minútu sme zaujali svoje pozície a Lania obradným spôsobom chytila do ruky prívesok chystajúc sa ho zlomiť. „Ja len dúfam, že deň nám na nájdenie lombarskej armády postačí,“ zahlásil Torek. „Teraz ma tak napadlo Lania, keď je tvoj otec taký liberálny, že si zobral vílu, snáď nebude mať proti mne veľké námietky.“ „No určite menšie, ako keby si chcela zobrať mňa,“ nezdržal sa môj priateľ. „Čo keby ste stíchli, chlapci?“ navrhla Lania „Musím to zlomiť presne v strede a vážne by som ocenila trocha ticha.“ VIII. Stalo sa to náhle a keby som sa na to už pár minút psychicky nepripravoval, tak aj nečakane. Zrazu nás všetkých doslova zaliala oslepujúca červená žiara…a potom náhle všetko zhaslo. Pozrel som sa okolo seba. Nad hlavou som mal doslova zavesený kŕdeľ vtákov na jednom mieste. Ani hora nešumela, potôčik nežblnkotal… „Zdá sa princezná, že ste to nakoniec dokázali,“ zahlásil Torek. „Áno a to mi tak trocha naháňa strach,“ odvetila. „To náš problém samozrejme nevyriešilo,“ pokračoval Torek „máme len jeden deň na to, aby sme lokalizovali bojové pole a zabránili katastrofe, pravda ak už nie je neskoro. „Drahý Torek, dovoľ mi byť tiež trocha konštruktívnym. Navrhujem, aby si čo najrýchlejšie začal cválať smerom k lombarskému hradu, snáď na nich narazíme.“ Na môj údiv sa nevytasil so žiadnou ironickou poznámkou, iba začal pravým predným kopytom hrabať v zemi, čo bol jasný signál, že za chvíľu odštartuje. Rýchlo som si s Laniou vymenil miesto a schytil opraty. Ona ma pevne objala okolo pása. A potom nasledovalo trhnutie… Chvíľu to vyzeralo, že ostaneme visieť vo vzduchu, zatiaľ čo on spod nás zmizne ako šíp. Našťastie sme sa udržali a zrazu sa navonok stabilný svet okolo nás začal hýbať. Všetko sa mihalo neuveriteľnou rýchlosťou. Takýmto spôsobom precvála cez Lombariu a my si to ani nevšimneme. No dúfam, že vie čo robí. Neviem koľko času uplynulo od jeho štartu a nielen preto, že čas vlastne stál. Zrazu sa v rozšírenom zornom uhle môjho pravého oka mihlo čosi také ako väčší zhluk ľudí. „Stoj!“ zakričal som. Torek brzdil šmykom. My sme sa nedobrovoľne katapultovali a preleteli cez neho. Aj vo vzduchu sa ma Lania kŕčovito držala, čo mi znemožnilo vybrať si ako dopadnem. V každom prípade som skončil naspodku. „No ja nič zlomené nemám,“ pozviechala sa zo zeme Lania „Darix vstaň, nech vidím, či ti niekde nevytŕča rebrová kosť.“ „Vtipné..“ Tých pár modrín si určite vyliečim jednoduchým kúzlom. Vtom môj pohľad padol na lúku pred nami. Nebolo pochýb, že sme práve prišli na miesto stretu lombarskej a alfanskej armády. Lombarskí vojaci ležali na zemi, zatiaľ čo Alfania sa nad nimi skláňali pripravujúc strašný krvavý kúpeľ. Pár čepelí mečov už bolo dosť blízko hláv lombarských vojakov, ale ako som zbežne posúdil, ešte k žiadnemu vážnejšiemu zraneniu nedošlo. Pohľadom som hľadal Raxisa. Videl som ho s mečom zdvihnutým vysoko nad hlavou, zatiaľ čo dole pod ním ležal bezmocný Laniin otec, kráľ Dorgar. Keď ten výjav zazrela Lania, ladne sa zviezla na zem. Nahol som sa k nej a pokúšal sa ju prebrať. Našťastie zakrátko otvorila oči. Potom som v tých krásnych očiach zazrel dva plamene. Vstala a rozhodným krokom sa pobrala k Raxisovi, vytrhla mu meč a skôr ako som stihol niečo urobiť, vrazila mu ho do srdca. Úplne chladnokrvne. Až ma striaslo. V momente, keď sa čas vráti do normálu čaká Raxisa nemalé prekvapenie… „Lania, si v poriadku?“ spýtal som sa len čo som k nej dobehol. Začala plakať a vrhla sa mi do náručia… „Darix,“ hovorila pomedzi slzy „ja…zabila som ho…Bola som taká…taká nahnevaná…“ „Princezná,“ ozval sa Torek „ak môžem zmierniť vaše výčitky svedomia, Raxis si to zaslúžil, možno ste Darixa pripravili o potešenie zabiť ho v osobnom súboji, ale zmieri sa s tým. Horšie je, že nikde nevidím Drakiu, ale to nedáva zmysel, toto je predovšetkým jej večierok.“ „Dobre,“ povedal som náhle „teraz všetkým Alfanom, ale aj Lombaranom zoberieme meče, nedopustím, aby došlo k zbytočnému masakru.“ „Maximálne sa umlátia päsťami,“ pripomenul mi Torek. Táto činnosť nám trvala niekoľko hodín a samozrejme Torek nám pri tom nejako zvlášť nepomohol. Viem, že Lania pri zbieraní mečov ťažko mohla prísť na iné myšlienky, ale zdalo sa, že sa jej vracia farba do tváre a tak isto aj duševná rovnováha. Keď som uvidel Naxasa chystajúceho sa zabiť kapitána Valdeza, tak trocha vypočítavo som sa rozhodol, že im obom nechám za opaskami dýky. Veril som, že Valdez ako skúsený vojak už bude vedieť čo a ako. Po únavnej práci sme sa trocha najedli (proviant sme si požičali od vojska), na striedačku si pospali a boli sme milo prekvapení, že čas ešte stále stojí. „Nasledujúci plán vyzerá takto,“ informoval som svojich druhov „hneď ako sa čas opäť naštartuje zruším uspávacie kúzlo lombarskej armády a pokúsim sa zabrániť bitkám. Ty Torek budeš celý čas striehnuť kde a kedy sa objaví Drakia. Lania, tvojho otca sme preniesli sem, prosím ťa prehovor ho, nech upokojí svojich vojakov.“ „Súhlasím,“ prikývla Lania. Ja sám som si k sebe dotiahol radcu Hartixa. Ako člen pentagonu po Raxisovej smrti preberá velenie nad alfanskou armádou (s Naxasom som už nerátal). Moje myšlienky preťal náhly lúč červeného svetla. Raxis padol mŕtvy na zem. Trčal z neho jeho vlastný meč. Lombarania sa začali prebúdzať, zatiaľ čo Alfania boli zaskočení absenciou svojich zbraní. Naxas švihol rukou a päsťou zasiahol kapitána Valdeza do tváre. Ten okamžite vytiahol svoju ostrú dýku a rýchlym pohybom podrezal Naxasovi hrdlo. (Mám rád, keď moje plány vychádzajú.) Všetko sa to odohralo v priebehu niekoľkých sekúnd. Hartix vedľa mňa náhle vstal, chvíľu to vyzeralo, že neverí vlastným očiam, potom priskočil k Lanii a skôr ako som sa stihol spamätať boli obidvaja preč. Zmizli. „Videl si ju?“ skríkol na mňa Torek „som si istý, že to bola Drakia. Panebože, čo teraz? Skutočný Hartix sa tejto výpravy vôbec nezúčastnil. Malo ma to napadnúť hneď. Drakia si pomocou prezliekacieho kúzla zmenila výzor. Ale nebol čas na výčitky svedomia, musel som rýchle spacifikovať situáciu. Pristúpil som k lombarskému kráľovi. Zdalo sa mi, že je duchom vedľa. Musím rýchlo konať. „Veličenstvo, ja viem, že máte určite veľa otázok, ale prosím vás, prikážte svojim vojakom aby sa stiahli.“ Kráľovi môže slúžiť ku cti, že aj keď vlastne nemohol chápať, čo sa deje, vytiahol z vrecka na vojenskom plášti malú píšťalku a lúkou sa náhle ozval jej ostrý zvuk. Lombarania prestali otĺkať Alfanov. Rýchlo som sa ujal slova. „Alfanskí vojaci, som Darix z pentagonu a preberám velenie vašej jednotky.“ Raxis bol idiot, nikdy ma oficiálne nezbavil funkcie. Vojaci neprotestovali, čo som pripisoval práve zažitému šoku. Pár z nich si všimlo mŕtve telo kráľa Raxisa, ale tento nový vládca bol na priečke obľúbenosti tak nízko, že mnohí s úľavou privítali jeho podivný odchod z tohoto světa. Napokon, všetko nasvedčovalo tomu, že spáchal samovraždu, aspoň podľa mojej historky, ktorú som nechal kolovať medzi vojskom (na druhej strane zabodnúť si meč kolmo do srdca, to chce značnú dávku obratnosti). To, že všetkým zmizli zbrane som pripísal svojmu čarodejníckemu umeniu a ako som predpokladal, moja prestíž u vojska stúpla. Samozrejme kráľovi Dorgarovi som povedal pravdu. Potom sme ako oficiálni zástupcovia Lombarie a Alfanie uzavreli neoficiálny mier. Kráľ Dorgar súhlasil s tým, že ma odprevadí do Alfanie, zatiaľ čo kapitán Valdez sa mal s vojskom vrátiť do Lombarie. Pred odchodom sme ešte pochovali Raxisa a Naxasa so všetkými poctami, aké tým dvom zloduchom žiaľbohu náležali. Niektorí vojaci mali síce námietky, ale snáď nebudeme ich telá vláčiť na hrad? Ako by pre kráľa Dorgara nebolo tých prekvapení dosť, zoznámil som ho s Torekom. Na alfanskom hrade ma čakalo ďalšie prekvapenie – Hartix, zavretý v domácom väzení. Po tom, čo Torek odprisahal, že to nie je Drakia ma tento starší sympatický muž donútil prijať kráľovskú korunu. Podľa alfanských zvykov v prípade, že vládca umrie bez následníka, má právo na korunu najvhodnejší kandidát z pentagonu. Keďže Hartix sa tejto výsady okamžite vzdal, stal som sa de facto alfanským kráľom, avšak slávnostnú korunováciu som odložil až po tom, čo zachránime Laniu. Veril som, že ešte žije. Ako nový kráľ som mal právo doplniť pentagon. Raxis za svojho otca ešte nestihol dosadiť nikoho, alebo jednoducho plánoval pentagon rozpustiť a stať sa neobmedzeným vládcom. Prijal som do pentagonu Toreka, keďže neexistoval zákon, ktorý by mu členstvo vyslovene zakazoval. Za ďalších členov som vymenoval kráľa Dorgara a Laniu. Tým som vlastne vytvoril Alfansko-Lombarskú úniu. Potom som to ešte formalizoval u kráľa Dorgara požiadaním o ruku jeho dcéry. Súhlasil. Stačí odstrániť pár ľudí a vzťahy medzi dvomi krajinami sa zlepšia na nepoznanie. Ešte v ten istý deň som zvolal súrnu poradu pentagonu s jediným bodom v programe – záchrana Lanie… IX. „Neviem sa zbaviť pocitu, že Drakia je vždy jeden krok pred nami,“ vyhlásil zamyslene Torek. „Páni, ja nevidím inú možnosť ako čakať pokiaľ sa neprihlási sama a nebude za princeznú Laniu žiadať výkupné,“ vstúpil do rozhovoru Hartix. „Musíme niečo urobiť,“ protestoval kráľ Dorgar „nemôžme tu len tak sedieť so založenými rukami.“ „Súhlasím,“ pridal som sa „ale kde hľadať Drakiu?“ „Myslíte, že som za to zodpovedný?“ opýtal sa náhle Torek „Mal som predsa dávať pozor.“ „Nie si sám, čo má výčitky svedomia,“ upokojil som ho „to ja som predsa Hartixa-Drakiu pritiahol k nám.“ „Veličenstvo!“ vtrhol do poradnej miestnosti s krikom jeden zo strážcov. Z helmy mu trčal koniec šípu spolu s nejakým pripichnutým papierom. „Nemôžete sem len tak vraziť uprostred porady,“ upozorňoval som ho. „Prepáčte, ale strážil som na hradbách a potom som na pár sekúnd zazrel Drakiu.“ „Čože, kde je?“ vyskočil zo stoličky kráľ Dorgar. „Už zmizla pane,“ odvetil vojak „ale poslala vám odkaz.“ „Teraz už chápem význam toho šípu vo vašej hlave,“ ozval sa Torek „dobrá rana, nebolí vás nič?“ „Ó nie,“ vojak si sňal z hlavy prilbu „ako vidíte, trafila iba vrchnú časť, ale aj tak to musí byť nesmierne ostrý hrot, ktorý dokáže preraziť…“ „Dobre, dobre,“ prerušil som ho naliehavo „dajte sem tú správu!“ Nedočkavo som papier rozprestrel na stôl. Stálo tam: Darix, ak chceš ešte Laniu vidieť živú, príď aj s Torekom zajtra na svitaní na lúku pri Osamelom lese, stretneme sa pod starou jabloňou. Nemusím ti snáď pripomínať, že prítomnosť vojakov, či niekoho ďalšieho je nežiadúca, závisí na tom život tvojej priateľky. Drakia „Zmobilizujeme armádu,“ vyhlásil rozhodne kráľ Dorgar. „Nečítali ste poslednú vetu?“ pripomenul mu Torek „nemôžeme riskovať.“ „Prečo chce aby si tam prišiel aj ty?“ divil som sa „Myslel som si, že sa ťa bojí.“ „Nie tak celkom,“ nesúhlasil Torek „povedal by som, že ma chce zabiť. Dokonca, možno jej na mne záleží viac ako na tebe.“ Možno mal Torek pravdu a možno aj nie, ale v každom prípade sa tam s ním budem cítiť lepšie. Sir Hartix nás nabádal k maximálnej opatrnosti, kráľ Dorgar sa nás snažil presvedčiť, aby sme oblasť obkľúčili. To sme zamietli, pri premiestňovacom kúzle Drakie by to bolo aj tak zbytočné. Na druhý deň, skôr ako sa prvé slnečné lúče dotkli zeme, sme stáli s Torekom na dohodnutom mieste. „Cítim vzrušenie ako pred záverečnou skúškou na kráľovskej akadémii.“ „Vážne?“ divil sa Torek „To ťa tam chceli zabiť?“ „Len niekedy,“ pripustil som „aj to skôr obrazne.“ „Á rozumiem, chceli ťa umlátiť nejakým obrazom.“ Vtom sa pár metrov od nás zjavili Drakia a Lania. Drakia držala dýku priloženú ku krásnemu hrdlu Lanie. Reflexívne som urobil krok vpred a siahol po meči. „Stoj!“ skríkla Drakia „Zabijem ju a zmiznem. To chceš?“ „Prečo si nás sem zavolala?“ spýtal som sa snažiac ovládnuť pravú ruku, ktorú to nesmierne priťahovalo k mojej zbrani. Potom som sa obrátil na Laniu. „Si v poriadku?“ „Áno aj nie Darix…“ „Chcem, aby si zabil Toreka,“ vyhlásila Drakia „potom bude Lania voľná.“ „Vymyslela to dobre,“ pripustil Torek „keď má pri sebe Laniu, nemôžem sa o nič pokúsiť.“ „Drakia, to čo navrhuješ je nemožné,“ zvolal som. „Chceš radšej, aby Lania zomrela?“ „Darix,“ ozvala sa Lania „radšej zomriem ako by som mala mať na svedomí toto. Neodpustila by som si to do konca života.“ a potom sa mierne pootočila k Drakii „Tak ma teda zabi, ty obluda.“ (Je hrozné keď toto povie jedna žena druhej.) „Neprovokuj ma!“ odvrkla jej Drakia „A ty Darix rob, čo som ti povedala, moja trpezlivosť nie je nekonečná.“ „Torek je člen pentagonu, ak ho zabijem, zbavia ma kráľovského titulu.“ hral som o čas. „Som rád, že si si našiel aspoň nejaký dôvod,“ skonštatoval Torek. „Darix, ty si kráľ?“ divila sa Lania. „Áno miláčik,“ priznal som „a tvoj otec dokonca súhlasil s našou svatbou…“ „Za iných okolností by som povedala, že je to dobrá správa,“ odvetila mi. To už sa Drakii začala triasť ruka. „Dobre, sám si to chcel,“ skríkla na mňa. „Zadrž!“ zvolal som a vytiahol meč. Zrazu sa ozval pekelný tresk, na oblohe sa párkrát zablýskalo a k nám sa zniesol mohutný šupinatý zelený drak. Skutočný drak…Bolo to čosi neuveriteľné. Jeho žlto-čierne oči svietili a z nozdier mu šľahali plamene. Obrátil som sa na Drakiu, ktorá viditeľne zbledla a pustila dýku. Lania sa jej vytrhla a okamžite prebehla ku mne. „Zašla si priďaleko dcérenka,“ začal drak „zabitie čo i len jedného bájneho jednorožca je veľmi vážny zločin, navyše kráľ víl sa vyhrážal, že nám vyhlási vojnu ak niečo urobíš princeznej Lanii.“ „Kto by to bol povedal,“ divil sa Torek „jej otec je skutočne drak.“ Hrozivé monštrum sa obrátilo na nás. „Chcem sa vám ospravedlniť, moja dcéra vám už problémy robiť nebude. Uvrhnem ju do žalára na sto rokov…“ Rodičia vedia, čo je pre ich deti najlepšie… „Prepáčte pane,“ obrátil sa na draka Torek „podľa vašich rečí usudzujem, že poznáte svet odkiaľ pochádzam.“ „Áno a viem aké dôležité miesto si v ňom mal, avšak ešte neprišiel čas aby si si spomenul…“ Drak ešte posledný krát pozrel prísne na svoju dcéru a potom obidvaja, za asistencie ohromných zvukových a vizuálnych efektov, zmizli. Ostali sme stáť na lúke. „Skôr jako sa vy dvaja oddáte rituálu šťastného znovu zvítania,“ obrátil sa na mňa a Laniu Torek „chcel by som vedieť jedno Darix, ty si ma naozaj chcel zabiť?“ „Samozrejme, že nie,“ odvetil som pokojne „do hradu je to dosť ďaleko a mne sa tam nechce ísť po svojich.“ „Vieš čo, mal by si si pomaly odvyknúť od jazdenia na mne. Nakoniec, nie som nijaký kôň. Myslíš, že by sa draci vzrušovali, keby išlo o život koňa?“ „Mám vás rada obidvoch,“ prehlásila Lania „vaše priateľské prekáračky mi už pomaly chýbali.“ Nikdy som si nemyslel, že sa tak veľmi budem chcieť oženiť, ale keď už budem mať tú slávnostnú korunováciu, načo pozývať hostí znova? „Škoda, že sa otec Drakie nezjavil skôr,“ skonštatoval Torek „mohol nám ušetriť kopu starostí.“ „Draci sú nevyspytateľní,“ povedal som mnohoznačne „tak isto ako jednorožci.“ „Keď sme už pri tejto téme, rozmýšľal som, či nie je načase pobrať sa hľadať môj domov.“ „Nepáči sa ti u nás?“ divila sa Lania. „Páči, len som uvažoval, či by ste nechceli stráviť svadobnú cestu v krajine jednorožcov.“ „Porozmýšľame o tom,“ odvetil som neurčito, pritiahol si k sebe Laniu, naklonil sa k nej a naše pery sa spojili v dlhý bozk.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

madammaryclifford@gmail.com

(FAITH, 8. 11. 2017 4:43)

Bol som ženatý 5 rokov a moje manželstvo bolo vynikajúce, ale pár mesiacov
To robí naše romantické cítenie zmenšuje každý deň, tam bol žiadny romantický. ja
Obával som sa, že môžem stratiť svojho manžela inej osobe, a tak som sa pozrel do
Internet a našiel som duchovného, ktorý pomáha pri duchovnom očistení a
vedomie zasahovať do môjho milostného života potrebnými duchovnými
Čistenie, v mojom živote bolo všetko v poriadku. DR OGBO, s ktorým som sa stretol
Internet mi pomôžte za 72 hodín, vášeň a romantika bola späť v našom
doma, naše manželstvo je silnejšie než kedykoľvek predtým, môžete ho kontaktovať vo svojom
E-mailová adresa: drogbohighspiritualspellcaster@gmail.com
+2348057586216 Môžete tiež KONTAKTovať na to, čo je na tom istom telefóne
číslo.