Darix a jednorožci
31. 10. 2006
DARIX A JEDNOROŽCI
I.
„Darix, vstávaj, na dvore ťa čaká jednorožec.“
„Lania, povedz Torekovi nech si dnes ide na ten nedeľný piknik sám. Nejdeš si ešte ľahnúť?“
„Ale ja vôbec nehovorím o Torekovi.“
Trvalo mi asi päť sekúnd, kým mi došiel význam jej slov. (Na moju obranu – bol som rozospatý.) Otvoril som oči a prudko sa posadil na posteli.
„Ale ak je to nejaký vtip…“
„Hádam by som ťa nebudila s takýmto priehľadným žartom? Na také niečo mám predsa heligón.“
Podišiel som k oknu, kde stála moja žena, objal ju okolo jej štíhleho drieku a vykukol von. Na dvore naozaj pokojne stál jednorožec.
„Ale veď tento jednorožec je čierny a Torek je biely.“
„Rasista.“
„Ja len, prečo som si myslel, že všetci jednorožci sú bieli?“
„Možno sú aj nejakí modrí, zelení a červení?“
„No dobre, vieš čo chce?“
„Pýtal sa na teba a na Toreka. Nechceš sa s ním ísť porozprávať?“
„Myslíš, že by som si mal obliecť ten smiešny kráľovský plášť, ktorý mi tvoj otec venoval k narodeninám?“
„Ja som si myslela, že je to poťah na kreslo.“
„Na tom nezáleží, dám si aspoň korunu, nech to má punc oficiálnosti. Nevieš, kde ju mám?“
Lania sa obrátila a na jej tvári bol sprisahanecký úsmev.
„Včera ste boli s Hartixom tak opití, že si ho korunoval na alfanského kráľa. Myslím, že ju má stále na hlave. Ráno som ho videla v korunovačnej miestnosti vyvaleného na tróne.“
Hneď ako sme včera objavili tajný vínny sklad starého Raxa, vedel som, že to neskončí dobre.
Rýchlo som na seba nahodil nejaké polooficiálne šaty, schytil Laniu za ruku a spolu sme zbehli za Torekom do stajne. Náš príchod ho prekvapil.
„Darix, po tom, čo som ťa včera počul vyspevovať ešte po polnoci, je tvoj príchod tak skoro ráno pre mňa šokom. Hlavne keď viem, že aj za normálnych okolností vstávaš zvyčajne na poludnie. Lania, ten vrkoč ti pristane. Mohla by si niečo podobné spraviť s mojou hrivou?“
„Máme tu jednorožca,“ informoval som ho stručne, výstižne a jasne.
„Milé od teba, že si si všimol moju prítomnosť,“ nepochopil moju poznámku Torek „ale nechápem pointu tohoto pokusu o vtip.“
„V kráľovskej záhrade je čierny jednorožec,“ zdôraznil som. To predsa musí pochopiť.
„Čože?“ Torek bol naozaj prekvapený. „Človeče, na očiach ti vidím, že nežartuješ. Akého je pohlavia?“
„Kto? Jednorožec?“ divil som sa. „Z okna sa to nedalo rozoznať.“
„Tebe nie je divné, že je čierny?“ opýtala sa Lania.
„Zatiaľ mi je divné, že tu vôbec nejaký jednorožec je,“ priznal sa Torek „a že vedel presne, kde ma má hľadať. Teda iba ak…Darix, nemá náhodou stratu pamäti, však nie? Nemohol sem len tak zablúdiť.“
„Pýtal sa na teba, takže asi nie,“ vravela Lania. „Nebolo by lepšie ísť za ním a spýtať sa rovno jeho?“
„Dobre si sa oženil,“ obrátil sa na mňa Torek.
Všetci traja sme vyšli na dvor. Dvaja vojaci, ktorí dozerali na nášho hosťa, poslušne zasalutovali a diplomaticky sa vzdialili. To, čo z jednorožca vyšlo bol rozhodne mužský hlas, ak sa to tak dá povedať…
„Veličenstvo…“
„Môžete mi hovoriť aj Darix.“
Jednorožec na mňa nechápavo pozrel a venoval svoju pozornosť Torekovi.
„Konečne som vás našiel, princ Hirian.“
„To asi hovorí o mne,“ zarazil sa Torek. „Ja som princ a navyše s takým nemožným menom?“
„Váš otec umiera,“ pokračoval jednorožec.
„To je mi ľúto,“ povedal Torek „ale keďže si naňho nepamätám, nejako zvlášť ma to netrápi. A vôbec, odkiaľ mám vedieť, že mi hovoríte pravdu? Možno ste len dobre vycvičený hovoriaci kôň s nalepenou imitáciou rohu na čele.“
Čierny jednorožec ostal zarazený, potom sa prudko otočil, rozbehol sa a rohom nabral záhradnú besiedku.
„Preboha, náš altánok,“ zháčila sa Lania „mali sme tam svadbu.“
„Prepáč Lania,“ ospravedlňoval sa Torek „myslím, že mu už verím.“
Jednorožec sa vrátil a zrejme vôbec nepociťoval potrebu sa nám ospravedlniť za to, že nám rozbil naše romantické hniezdočko. Vlastne mňa a Laniu viac – menej ignoroval.
„Princ, volám sa Kartal a som z druhého stáda.“
Ak to mala byť hodnosť, nemohli sme ju celkom oceniť, ale Torek afektovane uznanlivo pokýval hlavou.
„Viem, že máte stratu pamäti. Tú vám spôsobil náš vládca, váš otec po tom, čo ste ho smrteľne urazili. To on vás vyhnal do sveta ľudí. Avšak pred časom svoj čin oľutoval. Navyše je vážne chorý a to práve v čase, keď našej krajine hrozí veľké nebezpečenstvo.“
„Aké nebezpečenstvo?“ zdá sa, že Kartal môjho priateľa naozaj zaujal.
„Obrovia, naši najväčší nepriatelia, napadli územie jednorožcov a tentokrát ich možno nezastavíme.“
„Sú naozaj takí nebezpeční?“ dúfal som, že moja otázka nevyznela naivne, ale nenechám sa naďalej ignorovať. Kartal pozrel na mňa, potom na Toreka a nakoniec usúdil, že bude lepšie mi odpovedať.
„Obrovia sa pohybujú na krvilačných jašteroch a ničia všetko okolo seba. Jaštery sa nedajú nijako mentálne ovládať.“
„Nehovoríte náhodou o drakoch?“ uisťoval sa Torek.
„Nie veličenstvo, toto sú nemysliace zabíjajúce potvory. Koncentráciou myšlienok niekoľkých jednorožcov sa nám síce darí preniknúť do myslí obrov, avšak títo sa nedajú zastaviť, pretože pred útokom sa vždy priviažu k jašterom a kým sa z povrazov vyprostia, jaštery zabíjajú ďalej…“
„Viete, to čo mi tu popisujete nie je práve pozvánka na báječný výlet do mojej domoviny. Vlastne, ak máte pravdu, práve ste mi zničili ilúzie. A nechápem, ako vám môžem pomôcť.“
„Ste z prvého stáda – najsilnejší. Ak vy budete volať po jednote, poslúchnu vás. Je to aj želanie samotného vládcu. To on ma poslal. Vráti vám naspäť vašu pamäť a aj vaše stratené schopnosti.“
„Moje schopnosti?“ Takže dokážem ešte viac ako teraz?“
„Vaše momentálne schopnosti môžu byť výnimočné vo svete ľudí, ale u nás, bez urážky, je to len priemer. Máte v sebe viac.“
„Dobre, pôjdem s vami, ale mám podmienku. Tento človek ide so mnou.“
Vyrazilo mi to dych. Taký nezištný akt priateľstva. Určite pomsta za to, že som ho tiež zatiahol do svojich problémov. Ale na druhej strane záhadný jednorožec vzbudil aj moju zvedavosť, aj keď neviem čo budem Torekovi v tom svete superbytostí platný.
„Títo dvaja ľudia pôjdu s tebou,“ doplnila Toreka Lania.
„Neblázni,“ obrátil som sa na ňu. „Kto bude vládnuť Alfánii?“
II.
Čo mal chudák Hartix robiť? Súhlasil, že sa dočasne ujme vlády, avšak musel som mu sľúbiť, že sa nenechám zabiť. S Laniou sme si zobrali dva najlepšie kone, predsa len, bolo by nedôstojné keby Torek prišiel do krajiny jednorožcov s nami na chrbte. Pobalili sme si aj nejaké ľudské jedlo a na druhý deň sme bez zbytočných ceremónií (odprevádzaní niekoľkotisícovým davom) vyrazili. Čierny jednorožec Kartal nás viedol, pričom udával len mierne tempo. Po hodine sa zrazu zastavil a vyhlásil.
„Tak a sme na mieste.“
„Počkať, počkať, sme ešte stále v Alfánii,“ schladil som ho.
„Tu je možné otvoriť Bránu do nášho sveta,“ ujasnil nám Kartal. „Technické detaily presunu vám nebudem vysvetľovať, presahuje to vaše chápanie,“ a potom sa obrátil na Toreka „a vy princ si už asi nespomínate.“
„Bol by som rád, keby ste prestali robiť narážky na moju pamäť,“ ohradil sa Torek.
V tej chvíli začal Kartal vydávať akési podivné zvuky, pričom sa jeho roh rozsvietil na červeno a zanedlho som spozoroval akúsi atmosferickú poruchu. Tak toto je Brána. Pred nami sa zjavil čierny tunel.
Keď sa vrátim, dám sem postaviť nejakú orientačnú tabuľu, alebo tu zriadim rovno hraničný priechod s malou obrannou pevnosťou. Do mojej krajiny sa len tak ilegálne cestovať nebude! Kartal bez váhania vykročil vpred a Torek ho nasledoval. S Laniou sme si vymenili zmätené pohľady a popohnali naše kone. Keď sme boli v tuneli, začul som za sebou podivný zvuk, obzrel som sa a Brána zmizla.
Boli sme v inom svete.
Navonok vypadalo všetko relatívne normálne. Obloha tmavomodrá, tráva zelená, slnko sýtočervené. Avšak to, čo som uvidel na neďalekom kopci mi vyrazilo dych. Bola to asi 60 metrov vysoká stavba. Čierny kužeľ – symetricky dokonalý, hladký a monumentálny.
„Ako to dokázali zostrojiť?“ divila sa Lania.
„To je kráľovský roh,“ vysvetľoval Kartal „sídlo nášho vládcu. Nasledujte ma prosím.“
„Tak toto je môj domov?“ vravel neveriacky Torek. „Vypadá to ako pekne nudné miesto.“
„Ale no tak,“ upozornil som ho a milo sa pozrel na Kartala „naozaj je rád, že je tu.“
Pomaly sme sa blížili ku kráľovskému rohu a míňali skupinky jednorožcov. Všetci boli čierni.
„Teraz je tá pravá chvíľa vyjasniť si zopár maličkostí,“ ozval sa Torek. „Neurazte sa Kartal, ale prečo sú všetci čierni a ja biely? A nehovorte mi, že to mám z ľudského slnka.“
„Nie veličenstvo, vaša farba určuje vašu príslušnosť k prvému stádu, ste priamym potomkom bývalého bájneho bieleho jednorožca a teda aj božským synom.“
„Myslím, že toto vysvetlenie ma celkom uspokojuje,“ reagoval vzápätí Torek.
Stále sediac na koňoch sme vkráčali do priestornej haly, uprostred ktorej bol trón.
Trón?
Načo potrebujú jednorožci trón?
Odkiaľsi zozadu sa ozval hlas.
„Nečakala som, že tu uvidím aj teba, Darix.“
Drakia…
„Podraz!“ skríkol som a vytiahol meč.
„Darix,“ upozornila ma Lania. Boli sme v obkľúčení čiernych jednorožcov. Drakia si spokojne sadla na trón.
„Čo to má znamenať?“ spýtal sa Torek. V jeho hlase nebol ani náznak strachu.
„Čierni jednorožci boli oddávna nepriateľmi bielych jednorožcov a ty môj milý si skutočne synom vládcu a cenný rukojemník.“
„A čo obrovia?“ spýtala sa Lania zmätene.
„Tí nenapadli jednorožcov už vyše sto rokov. Jediné nebezpečenstvo, ktoré vám hrozí, som ja. Na čo ste sem prišli? Pôvodne som chcela len Toreka, ale na druhej strane ste príjemným bonusom. Ďakujem Kartal.“
„Rado sa stalo,“ odvetil jednorožec.
„Zradca,“ vyceril na neho zuby Torek.
„Vlastenec,“ odvetil pokojne Kartal a vzdialil sa.
„Drakia, máš byť vo väzení, čo tu robíš?“
„No dobre Darix, ešte s tebou stratím trocha času. Môj otec na mňa uvalil kliatbu, najbližších sto rokov sa nemôžem ukázať vo svete ľudí, inak by som zomrela, ale z toho úbohého väzenia, do ktorého ma dal, som sa dostala pomerne ľahko. Spojila som sa s čiernymi jednorožcami a ponúkla im Toreka a zároveň aj konečné víťazstvo nad bielymi jednorožcami. Súhlasili a tak som poslala Kartala na tvoj hrad.“
„Preto ma tak rýchlo našiel,“ vzdychol si Torek „a ja hlupák som to pripisoval prirodzenej genialite jednorožcov.“
„Viem, že teraz rozmýšľate, ako sa z tejto situácie dostať, ale ste v budove, ktorá eliminuje všetky čarodejnícke schopnosti, aj tvoje Darix, aj keď od teba nám vlastne nič nehrozí.“
„Ty ma nemôžeš uraziť, Drakia?“ odvetil som hrdo.
„Nebude mať tvoj otec námietky, že chceš zničiť krajinu bielych jednorožcov?“ spýtala sa Lania.
„Si bystré dievča,“ podotkla Lania „pravdepodobne ma bude chcieť zabiť…Ale kto nič neriskuje…“
Obrátil som sa beznádejne na Toreka.
„No nezabil by si ju?“
„Bolo by mi sviatkom,“ odvetil Torek.
„Darix,“ pozrela na mňa Lania „prečo dobrodružstvo s tebou sa vždy rovná ohrozeniu života? Občas si želám žiť celkom obyčajným rodinným životom. Mať pokojné manželstvo, zopár detí.“
„Neskôr Lania,“ upokojoval som ju.
Zrazu sa v miestnosti zjavili ľudia. No toto.
„To sú naši otroci vychovaní z detí odvlečených zo sveta ľudí,“ vysvetľovala Drakia a potom ukázala na nás.
„Uvrhnite ich do cely. Ľudských väzňov zajtra popravíme. S tebou Torek mám iné plány. Len tak mimochodom, steny nášho väzenia tvoj roh neprerazí, tak to ani neskúšaj.“
Vo väzenskej cele bola tma, čo nebolo prekvapivé, keďže tam neboli okná a lampy. Klimatické podmienky však boli vcelku slušné. Sedel som na zemi a pevne objímal Laniu, ktorá sa hlavou opierala o moju hruď. Torek sa nervózne prechádzal po miestnosti a od stien sa odrážalo pravidelné klopanie kopýt. Kone nám samozrejme vzali.
„Nejde mi do hlavy, že Drakia sa správa ako samozvaný vládca čiernych jednorožcov,“ rozmýšľal som nahlas „až takí hlúpi predsa nemôžu byť.“
„Sami si ju vybrali,“ ozval sa hlas odkiaľsi zozadu.
Ihneď so spozornel, aj Lania zdvihla hlavu. Torek prestal klopať – konečne.
„Kto ste?“ spýtala sa Lania.
„Volám sa Brin,“ odvetil hlas „som jedným z ľudských otrokov v tomto svete. Čakám tu na svoju popravu.“
„Ja sa volám Lania, vedľa mňa sedí môj manžel Darix a niekde po miestnosti sa tmolí náš priateľ Torek – biely jednorožec, momentálne v nemilosti našich väzniteľov. Prečo ste tu?“
„Pokúšal som sa obhajovať ľudské práva?“
„Ľudské práva,“ zopakoval Torek „aké rasistické slovné spojenie“
„Keby ste vedeli ako sa k nám správajú,“ pokračoval Brin nevšímajúc si Torekovu narážku „horšie ako k zvieratám.“
„Podľa ľudských merítok sme zvieratá my,“ odvetil Torek „neviem prečo by to nemalo platiť aj naopak.“
„Torek,“ cítil som, že musím zasiahnuť „náš nepriateľ je tam vonku, zabudol si? Tieto akademické spory si môžeš odpustiť. Pán Brin, predtým ste spomínali, že čierni jednorožci si vybrali Drakiu za svojho vodcu…“
„Áno. Predtým ako prišla bojovali medzi sebou a nevedeli sa na ničom dohodnúť. My sme na tom samozrejme neboli o nič lepšie ako teraz. Jednotlivé stáda mali svojich otrokov na najšpinavšiu prácu. Potom prišla Drakia a zjednotila ich. Dala im cieľ, porážka bielych jednorožcov.“
„To nemôžem akceptovať,“ ohradil sa Torek „Drakia je len jedna osoba.“
„Vy neviete, aké to bolo. Čierni jednorožci boli zdecimovaní, unavení zo vzájomných sporov a ona sa zrazu zjavila ako dar z nebies. Hovorila o nových plánoch a oni počúvali. Je veľmi presvedčivá.“
„Súhlasím, aj keď nerád,“ pripustil som.
„Tieto veľké zmeny zasiahli aj nás ľudí. Mali sme šancu sa zjednotiť. Jednorožci nás nikdy svojimi kúzlami neovládali stopercentne a zrazu na nás na chvíľu akoby zabudli. Ale bolo to len zdanie. Zmarili náš pokus o útek. Niektorých zabili na mieste a mňa zajtra popravia na výstrahu ostatným.“
„Ako dlho vás už takto využívajú?“ zaujímala sa Lania.
„Podľa toho, čo viem, už stáročia. Je to bludný kruh, ľudskí otroci pomocou Brán unášajú ďalšie a ďalšie deti zo sveta ľudí…“
„Až sa bojím spýtať, ale robia toto isté aj bieli jednorožci?“ ozval sa Torek.
„Nie. Tam kde čierni jednorožci využívajú naše schopnosti, bielym pomáhajú elfovia. Avšak robia to dobrovoľne a s posvätnou úctou.“
„A kto sú to tí elfovia?“ zaujímal sa Torek.
„Sú to humanoidi, podobní ako ľudia, až na tie špicaté uši,“ poučil som ho a obrátil som hlavu tam kde asi sedel Brin „veľa toho o našich legendách nevie.“ (O jeho pamäti som taktne pomlčal.)
„A čím sa líšia ľudia od elfov, znalče legiend?“ podpichol Torek ironicky.
„Podľa všetkého žijú oveľa dlhšie a v dokonalej harmónii s okolitou prírodou. Vynechal som niečo podstatné Lania?“
„Vieš, ja skôr čítam utopické knihy o koráboch, ktoré plávajú medzi hviezdami, ale myslím, že si to objasnil pomerne dobre.“
„Darix, som posledný, kto by skladal zbrane, ale zdá sa že sme v slepej uličke,“ skonštatoval Torek „takže najrozumnejšie bude zaželať vám dobrú noc.“
Skvelé. Jednoducho skvelé. On to naozaj vzdal. Tak mi neostane asi nič iné len si tiež pospať.
III.
Ráno. Mám hlad. Lania ešte stále spí v mojom náručí.
Takže dnes nás popravia.
No, zažil som už aj príjemnejšie prebúdzania, bodla by šálka kávy v mojich dlaniach…
„Dobré ráno a nemyslím to ako vtip,“ ozval sa z tmy Brinov hlas.
„Dobré ráno miláčik,“ začala sa Lania hniezdiť v mojom náručí „som pripravená zomrieť, ale ešte predtým by som rada vyškriabala Drakii oči.“
„Máte obdivuhodnú manželku,“ uznal Brin „veľa žien na jej mieste by sa už psychicky položilo.“
„Ďakujem za kompliment, pán Brin, ale mali by ste vedieť, že tú dobrú náladu iba predstieram.“
Dvere sa otvorili a do miestnosti vniklo ostré svetlo. Všetci sme prižmúrili oči. Uvidel som siluety ľudských postáv a jednorožcov. Ľudia sa pohli smerom k nám, aby nás poviazali.
„Radím vám neklásť odpor,“ ozval sa odkiaľsi zozadu hlas Drakie „hlavne ty Torek sa o nijaké hrdinstvá nepokúšaj inak budú Darix a Lania pred smrťou strašne trpieť.“
„Chystáš sa pred popravou spievať?“ spýtal sa flegmaticky Torek.
Na ruky a nohy nám dali reťaze. Aj Torekovi. Nikto z nás sa nebránil.
Odvliekli nás na nádvorie.
Popravisko bolo na môj vkus až príliš štylizované, klát a kat s veľkou sekerou na vyvýšenej drevenej tribúne. Neviem prečo som od Drakie čakal viac…
Tak z tohoto nás dostane len zázrak.
„Páni, dúfam, že ste gentlemani a pustíte dámu. Princezná Lania, zomriete prvá.“
„Drakia, neopováž sa jej ublížiť!“ prebudil som sa z letargie.
„Inak čo?“ zasmiala sa Drakia. „Nemyslím si, že si v pozícii, kedy by si sa mohol účinne vyhrážať.“
„Čo keby sme sa dohodli? Alfanské kráľovstvo za jej život.“
Lania sa na mňa obrátila.
„Darix, to snáď nemyslíš vážne? Radšej sa nechám zabiť.“
Jasné, že som to nemyslel vážne, vedel som, že Drakia do sveta ľudí nesmie…Začal som skúšať kúzla. Nefungovali. Z celej tejto situácie som mal silný pocit de javu.
Lania mala hlavu na kláte a kat dvíhal sekeru.
To nie…
Zrazu som začul praskanie. Brin roztrhol svoje putá.
Kat sa obzrel a spravil tak posledný krát vo svojom živote.
O sekundu na to zhorel na popol.
Presne mierený úzky plameň však nijako neublížil Lanii.
Brin v okamžiku zmenil podobu a pred nami stál obrovský drak. Bezpochyby to bol otec Drakie. Zahnal sa chvostom a traja čierni jednorožci, ktorí stáli medzi mnou a ním, vytvorili zo svojich skrútených tiel reliéf na múre oproti.
Vzápätí mu z očí vyšľahol biely blesk smerom k Drakii a spútal ju. Zrazu svietila a príšerne revala. Žeby fakt začala spievať?
Potom stíchla.
A vtedy sa spamätali aj ľudia naokolo a uvoľnili reťaze mne, Torekovi aj Lanii.
Torek ihneď vyštartoval na Kartala. Ten nemal žiadnu šancu. Niekoľko kamikadze čiernych jednorožcov sa vrhlo na draka. Spálil ich do jedného.
Zrazu sa rozletela brána. Tak predsa niečo dokáže rozraziť tento materiál. Na nádvorie vtrhli bieli jednorožci a zrazu bola prevaha jasne na našej strane. Kde sa tu vzali? A kde boli včera?
Avšak na odpovede nebol čas, dostal som sa k akejsi železnej tyči a postavil sa pred Laniu. Rozhodol som sa brániť ju za každú cenu. Boj skončil našim jednoznačným víťazstvom. Pustil som tyč a objal Laniu.
„Vďaka bohu…“
„Vďaka drakovi,“ opravila ma. Vtedy sa drak obrátil k nám.
„Asi by som vám mal všetko vysvetliť.“
„Sme vám vďační za záchranu, ale museli ste to nechať zájsť až tak ďaleko? Veď Lania skoro zomrela.“
„Viete, to že Drakia utiekla z domáceho väzenia nebol veľký zločin, keď vás troch zajala, bolo toho dosť na formálne obvinenie pred Dračou radou, ale na trest, ktorý som pre ňu chcel navrhnúť, to nestačilo. Musel som ju takpovediac prichytiť pri čine. Opakovane sa pokúšať zabiť niekoho, kto je pod osobnou ochranou kráľa víl, je jeden z najťažších zločinov.“
„Ale keby sa Drakia najprv rozhodla popraviť mňa?“ opýtal som sa.
„Samozrejme by som vyčkal a zasiahol až vtedy keď by hrozilo nebezpečenstvo princeznej Lanii. Môže sa vám to zdať nemorálne, ale u nás zabitie človeka neposudzujeme ako vážny priestupok…Iróniou je, že hrdinovia z vašich legiend tiež zabíjali drakov a dokonca ich za to odmeňovali.“
„O tom som počula, pol kráľovstva a princeznú navrch,“ uznala Lania „ale čo keby chcela Drakia najprv popraviť vás?“
„Neostávalo by mi nič iné, len ju na mieste usmrtiť a potom sa za tento čin zodpovedať pred Dračou radou.“
„Ale čo ten váš prevlek, čo sa stalo so skutočným Brinom?“
„Len som ho na určitý čas nahradil, je zdravý a v poriadku.“
„A teraz ja,“ ozval sa Torek obkolesený svojimi rodákmi, ktorí na neho pozerali s posvätnou úctou „ako sa vám sem podarilo dostať „mojich ľudí“ a odkedy môžu draci zabíjať jednorožcov? Ešte nedávno ste vraveli, že je to veľký zločin.“
„Zabiť bieleho jednorožca, nie čierneho,“ upresnil drak „čierni sú bezcenní ako ľudia, prepáčte Darix.“ Potom sa obrátil na Toreka.
„Vy ste synom vládcu, vaša krajina je našim spojencom. Správu vašim ľuďom, aj s návrhom postupu som poslal tesne pred tým, ako som vzal na seba podobu človeka Brina.“
„Celú noc sme čakali na ranný útok, princ,“ prehovoril jeden z jednorožcov. Predsa len vedia hovoriť.
„Čo bude s Drakiou?“ spýtal som sa.
„Jej ľudskú matku som miloval, ale zdá sa, že spojenie draka a človeka je asi nevhodnou alternatívou. Stvoril som netvora. Dračia rada z nej spraví človeka bez akýchkoľvek nadprirodzených schopností, jej pamäť bude vymazaná a ona sama poslaná do vyhnanstva na ľadový ľudský ostrov Polaris. Tam dožije svoj krátky ľudský život.“
„Mne sa ten trest zdá až príliš mierny,“ skonštatovala Lania. „Nemohla by som jej aspoň jednu vraziť? Cítila by som sa lepšie.“
„Lania, ovládaj sa!“ napomenul som ju. „Nechceš si požičať moju železnú tyč?“
Vtom na nádvorie vbehol ďalší biely jednorožec.
„Á opozdilec,“ skonštatoval Torek „alebo záloha?“
Jednorožec okamžite prišiel k nemu, sklonil hlavu a prehovoril.
„Veličenstvo, náš vládca umrel a v noci krajinu napadli obrovia. Trest vášho otca sa týmto oficiálne končí, stali ste sa našim vládcom.“
„No dobre,“ odvetil rozpačito Torek „ale aj tak sa na nič nepamätám. Keď však treba ísť, tak idem…“
„Ideme s tebou,“ povedal som rozhodne a obrátil sa na draka. „Pomôžete nám?“
„Nemôžem, draci sa smú miešať len do záležitostí, ktoré sami spôsobili.“
„Ale to je nezmysel,“ skonštatovala Lania „keď sa do ničoho nemiešate, nemôžete ani nič zapríčiniť.“
„Som rád, že ste si všimli tento logický paradox,“ uznal drak „ale mal som na mysli nápravu škôd, ktoré spôsobia tí z nás, čo porušia dračí kódex a za ktorých sme zodpovední, ako v prípade Drakie.“
„Snažím sa vás pochopiť,“ vravel Torek „aj keď neviem, čo potom majú bieli jednorožci zo spojenectva s drakmi.“
„Keďže viem, že vám odstránili spomienky, nebudem túto vetu považovať za urážku,“ odvetil drak. „Draci na vás nikdy nezaútočia a spravodlivo potrestajú tých z našich radov, ktorí by sa o to pokúsili.“ Potom sa obrátil na Laniu. „Nikdy nezaútočíme ani na kráľovstvo víl, kde vládne váš starý otec a budeme sa všetkými silami vyhnúť konfliktu s nimi.“
„Môj starý otec?“ divila sa Lania „To mi ocko akosi zabudol povedať.“
„Teraz sa už budem musieť s vami rozlúčiť,“ oznámil drak a zmizol aj s Drakiou zmrazenou v jeho silovom poli. Pozrel som na Toreka, on pozrel na mňa a potom na ostatných jednorožcov.
„Ahá pravdaže, záchrana našej krajiny, musíme ísť.“
„Mohli by sme ísť s vami?“ ozval sa jeden z ľudí, ktorí stáli na nádvorí. Okrem neho tam boli ešte asi tridsiati.
„Znie to ako dobrý nápad,“ súhlasil Torek „ale neviem, či budete stačiť nášmu tempu.“
„Je tu niekoľko koní, ktoré by sme mohli osedlať,“ ozval sa iný muž.
„To rád počujem,“ potešil sa Torek a pozrel na mňa a Laniu „už som sa bál, že ma opäť použijete ako dopravný prostriedok.“
IV.
Dorazili sme práve včas. Alebo sme prišli neskoro? (Dosť to závisí aj od toho, ako to tu vyzeralo pred našim príchodom.) Videli sme ako obrovské jaštery, na ktorých boli priviazaní obrovia nemilosrdne likvidovali osadu bielych jednorožcov. Jaštery mali mohutné hlavy a zuby ako dýky, silný chvost a dobre vyvinuté dolné končatiny zakončené pazúrmi. Horné končatiny boli zakrpatené.
„To sú tírexovia,“ informoval Toreka jeden z jednorožcov „sú to domáce zvieratá obrov.“
Po osade, kde pred našim príchodom pravdepodobne bola aj ohrada z drevených kolov a niekoľko väčších a menších štylizovaných elfích príbytkov, behali zmätení jednorožci a sporadicky im z rohov šľahali blesky smerom k útočiacim predátorom. Elfovia obsluhovali katapult a sem – tam sa im podarilo zasiahnuť niektorého z jašterov, obrov, alebo nepozorného jednorožca.
„Prečo niektorým jednorožcom šľahajú z rohov modré a iným zelené blesky?“ spýtal sa Torek po tom, čo sme sa trocha porozhliadli.
„To závisí do pohlavia, pane,“ odvetil pohotovo jeden z našich sprievodcov.
„Torek, v tvojom vlastnom záujme dúfam, že sú tu aj iné rozlišovacie znaky,“ dodal som.
„Ako sa môžete teraz len tak baviť? Robme niečo!“ zvolala Lania, možno aj preto, že jeden z jašterov si to zamieril priamo k nám.
Rýchlo som zoskočil z koňa a pomalým krokom kráčal k tírexovi odriekajúc príslušné zaklínadlo. Preboha, snáď to stihnem. Jašter sa zrútil na zem len meter odo mňa. Mal zjavné problémy s dýchaním a zrazu dodýchal úplne. Jednorožci sa rýchlo vrhli na obra a dorazili ho.
„Darix, čo si urobil?“ nevychádzal Torek z údivu.
„Spomínaš si na tému mojej diplomovej práce?“
„Malo to niečo spoločné so spôsobením zástavy srdca bielym myšiam pomocou sugescie. Ale snáď mi nechceš naznačiť?“
„Som rovnako prekvapený ako ty, ale funguje to aj na tieto netvory.“
„Ja sa z toho zbláznim. Celý môj národ oplývajúci takými schopnosťami ich nevie zastaviť a ty prídeš so svojim primitívnym laboratórnym experimentom…“
„Darix, uvedomuješ si, že keby to nefungovalo, mohol si byť už mŕtvy?“ ozvala sa Lania. „Vieš na chvíľu sa zastavilo srdce aj mne. Mám sto chutí ti povedať „Už to viacej nerob!“, ale ak som tie potvory zrátala správne, musím ťa požiadať, aby si to spravil ešte sedemkrát.“
Zatiaľ, čo elfovia a jednorožci úporne bojovali, ja, obkolesený osobnou ochrankou, som postupne zložil všetkých tírexov. Pravda, obrovia doplatili na vlastnú hlúposť, skôr ako sa stihli vyprostiť zo svojich povrazov, boli umlátení, dopichaní, či spálení bleskom.
Keď sme skončili, mal som miesto v sieni slávy jednorožcov isté… Zrátali sme straty, zahrabali obrov, pochovali padlých elfov a jednorožcov a rozkrájali tírexov, aby bolo mäso na zimu.
„Zvláštne, bolo to až príliš ľahké,“ vzdychla si Lania po tom všetkom.
„Pre teba,“ odvetil som, keď ku mne pristúpil jeden z elfov.
„Volám sa Eleven a chcel by som vám poďakovať za záchranu našej osady.“
„Vieš Darix, zatiaľ, čo ty sa budeš zoznamovať so svojim novým elfím priateľom, ja sa pôjdem skontaktovať s dámami, ktoré strieľali tie zelené blesky,“ povedal Torek a odišiel v sprievode niekoľkých ďalších jednorožcov.
Eleven mi zatiaľ podal prívesok v podobe malého kľúčika.
„Toto si prosím nechajte ako prejav našej vďačnosti.“
„Nechcem byť drzý, ale je to len ozdoba?“
„Och nie, pomocou tohoto kľúčika môžete prejsť Bránou z nášho sveta do vášho a naopak.“
„Koľkokrát?“
„Nerozumiem vám.“
„No nemôže sa tá vec vybiť, alebo stratiť svoju moc?“
„Nie, jedine, že by ste ju poškodili, alebo zničili.“
„Čo rozhodne nemám v úmysle. Ďakujem vám. Neviete náhodou, kde by sme sa tu mohli najesť?“
„Tu vedľa chlapci opekajú jaštera, poviem im, nech vám niečo odložia.“
Pomaly sa zotmelo a na oblohe sa zjavili mne neznáme hviezdy. Naši ľudskí spoločníci sa rozhodli ostať u bielych jednorožcov a tí ich s radosťou prijali nielen preto, že potrebovali pomoc pri obnove osady. S Laniou sme si povedali, že prespíme pod šírim nebom na lúke. Bolo teplo a domy elfov boli aj tak zničené.
„Myslíš, že Torek tu ostane?“ spýtal som sa jej.
„Nedivila by som sa, dokonca aj keby nechcel, pravdepodobne ho prinútia.“
„Bude mi chýbať.“
„Aj mne, s koňmi si toľko srandy neužijeme.“
Ráno ma zobudil Torek. Pomaly som otvoril oči. Červené slnko už bolo vysoko nad horizontom.
„Vstávaj Darix, ideme domov.“
„Ale veď ty si doma tu,“ divila sa Lania zobúdzajúc sa v mojom náručí.
„Pozri Torek, ak ti to v noci nevyšlo s jednou, je tu ešte stále mnoho iných a som si istý, že…“
„Darix, stíchni! Včera v noci to bol úžasný zážitok a pravdepodobne som splodil následníka trónu.“
„Tak kde je problém?“
„Je tu otrasná nuda, všetci si len tak pobehujú, pokojne nažívajú a nič nerobia. To, čo sme zažili včera bol najvzrušujúcejší deň, aký môj národ prežil za posledných sto rokov. Okrem toho, nerád by som prišiel o priateľa ako si ty a dobré parkovacie miesto v tvojej kráľovskej stajni.“
„Ale aj tak si trocha protirečíš,“ skočila mu do repliky Lania „konečne si si našiel partnerku a teraz ju opustíš..“
„Ach, ty myslíš Kamilu? Je sexi, na pomilovanie, ale intelektuálne mi absolútne nesedí. Vysiela na iných vlnových frekvenciách.“
„Neviem síce, čo sú to vlnové frekvencie, ale zdá sa, že ty už rozmýšľaš ako človek a vadí ti, že ona nie. Okrem toho si príliš dlho žil v spoločnosti génia, tak sa potom nediv, že máš zvýšené nároky na svoju partnerku.“
„Až na toho génia má Darix pravdu,“ potvrdila Lania „vieš, mohol by si byť učiteľom Kamily, ak chceš aby uvažovala ako ty.“
„Presvedčila si ma, beriem Kamilu so sebou.“
„Nie že by som chcela dosiahnuť práve toto, ale nie som proti, aspoň budem mať priateľku, s ktorou sa budem môcť rozprávať o ženských veciach.“
„Lenže rátam s tým, že ma nebudú chcieť pustiť… a s Kamilou už dupľom.“
„Počkaj, si tu vládca, alebo nie?“ opýtala sa Lania.
„Máš pravdu, čo by som hoc aj abdikoval, idem s vami.“
Na druhý deň som sediac na Torekovi a Lania na Kamile prešli Bránou do sveta ľudí. Môj prívesok fungoval.
„Torek, nemusel si tam rovno nastoliť republikánske zriadenie, som si istý, že boli aj iné možnosti.“
„Počul si ich, kráľa by nepustili. Musel som zrušiť monarchiu a založiť parlarožecment. Trocha ich to zmiatlo, ale dúfam, že som im nespôsobil sociálnu krízu.“
„V každom prípade oceňujem, že si dal elfom možnosť podieľať sa na veciach verejných,“ uznala Lania.
„Ale u mňa nijaké prevraty robiť nebudeš,“ upozornil som Toreka.
„Kamila, prečo si celý čas tak ticho?“ prihovoril sa Torek svojej partnerke.
„Počúvam a učím sa, chcela by som byť vzdelaná ako ty. V dievčenskej jednorožeckej škole nás toho veľa nenaučili, väčšinou len slepo počúvať partnera a starať sa o deti.“
„No vidíš, dve rozkošné vlastnosti,“ odvetil Torek.
„Toho prvého predsudku ťa rýchlo zbavím,“ dodala Lania s istotou.
Zrazu som uvidel ako sa na vzdialenom horizonte začali vynárať veže nášho hradu. Konečne sme doma. Veď, čo môže byť krajšie ako rodinná pohodička…
Komentáře
Přehled komentářů
Cheers. I appreciate this.
dissertation advice https://researchpaperwriterservices.com essay writing tools https://argumentativethesis.com
custom writings q35lio
(EugeneBLUCH, 7. 4. 2023 1:19)