Darix a galakticke imperium.
31. 10. 2006
DARIX A GALAKTICKÉ IMPÉRIUM
„Darix, ja by som chcela dieťatko,“ nadhodila Lania pri obede.
„Počká to kým dojem?“ reagoval som ležérne a naložil si na tanier ďalšiu šišku.
„Myslím to vážne,“ dala si ruky vbok.
Bolo mi jasné, že biologické hodiny jej tikali a Torek mi v tomto smere tiež nepomohol, Kamila rodila ako čerešňa a on už mal troch potomkov. Typický jednorožec??? Neviem, ako si niekto môže myslieť, že jednorožcom hrozí vyhynutie.
„Lania, prečo nevydávame noviny? Tak rád by som si ich pri raňajkách prečítal,“ snažil som sa zmeniť tému konverzácie.
„Ak sa k tomu staviaš takto, možno budeš prekvapený, ak sa mi narodí dieťa s rohom uprostred čela.“
Pri tejto absurdnej predstave sme obidvaja naraz vybuchli smiechom a vzápätí vybuchlo moje laboratórium.
Vybehli sme na dvor. Nad hlavami nám viselo obrovské teleso v tvare modrého disku. Na slnku sa hrozivo lesklo.
„Myslím, že na seba len upútavajú pozornosť,“ privítal ma Torek „nebojte sa, nikto nebol zranený. Mám ti tú vec zostreliť, Darix?“
„To oni mi zničili laboratórium?“ chytil som sa nešťastne za hlavu.
„Skôr či neskôr by aj tak vybuchlo samo,“ odvetil Torek. „škoda len, že Kamila je na návšteve u rodičov, želám si, aby to tiež videla.“
S Laniou sme sa to ani nepokúsili komentovať a opäť sme sústredili pozornosť na oblohu. Tá vec začala pristávať. Priamo na našom dvore.
Môj ty bože, to je invázia!
Vec, alebo, ako to mám nazvať, dosadla na nožičky a na jej boku sa vysunuli dvere. To už ju mali zameraní moji elitní strelci. A to obidvaja.
Zo stroja vystúpil malý modrý chlpatý tvor, ktorý rozhodne nebol ľudskou bytosťou. Skôr vyzeral ako zajačik. Bože, veď to je modrý zajačik!
„Chvíľu som sa naozaj bál, že je za tým Drakia,“ vydýchol si Torek.
„Vyzerá tak nevinne, ako hračka,“ skonštatovala Lania.
„Nechceš si ho adoptovať?“ nadhodil som „Možno by to aj vyriešilo náš problém...“
Návštevník rozpriahol ruky na znak toho, že nie je ozbrojený a potom prehovoril.
„Prichádzame v mieri, potrebujeme vašu pomoc.“
„Preto ste mi zničili laboratórium?“ podpichol som ho.
„Bola to nešťastná náhoda, spôsobilo to interferenčné žiarenie z nášho vychyľovača...“
„Ja mu verím,“ prehlásila Lania.
„Prečo?“ pozrel som na ňu „Lebo zajačiky neklamú?“
„V princípe to nerobia,“ odvetila pokojne.
„V princípe nerozprávajú,“ doplnil som ju.
„Nechajte si tie manželské prekáračky na neskôr,“ upozornil nás Torek „ten plyšák vás požiadal o pomoc, čo si o vás pomyslí.“
Zajačik len pokojne stál a s nevinným pohľadom čakal na moju odpoveď. Situácia bola vskutku bizarná.
Takže si to predstavte, Lania, Torek, Hartix, dvaja modrí zajačikovia a ja na porade. Jednorožci, draci, elfovia, čo všetko nás ešte čaká?
„Môžem vám ponúknuť niečo na pitie? Víno? Darixovicu?“ (ten nápoj som pálil z orechov, ale vzhľadom na to, že mal 60 percent to mohlo tieto malé bytosti aj zabiť)…
„My nepijeme,“ odvetil nesmelo jeden z návštevníkov.
„Ani nejete a ste na slnečnú energiu?“ podpichol Torek a pokračoval „Odkiaľ poznáte našu reč, a prečo ste si vybrali práve nás? A vôbec, pre koho pracujete? To všetko je mi krajne podozrivé.“
„Musíte ospravedlniť nášho priateľa, je to skeptik,“ vysvetlila Lania.
„Realista,“ opravil ju Torek.
„Snáď by sme si mali najprv vypočuť, čo majú na srdci,“ nesmelo sa zamiešal do debaty Hartix.
„My niečo také ako srdce nemáme,“ kontrovali zajačikovia unisono. Videl som, ako už Torek otvára ústa k ďalšej poznámke a tak som ho predbehol.
„Jednoducho nám povedzte, aký máte problém,“ povedal som.
„Našu planétu chce kolonizovať Galaktické impérium a my sa im sami nedokážeme ubrániť. Žiadame preto naliehavo o vašu pomoc,“ povedal jeden z návštevníkov a hodil na nás súcitný prosebný pohľad.
„A čo je to Galaktické impérium, horda agresívnych medvedíkov?“ strelil Torek opäť ďalšiu hlášku.
„Nie, vyzerajú ako vy,“ objasňoval jeden z návštevníkov.
„Jednorožci?“ pozreli sme na seba s Lanoiu takmer až zdesene.
„Nie, vyzerajú ako ľudia,“ doplnil zajačik „niečo také ako jednorožci u nás nemáme. Možno je tu blízka podobnosť s pakoníkom hôrnym, ale...“
„Pakoníkom?“ Torek zvýšil hlas a prisahal by som, že mu na sekundu začal svietiť roh. Potom sa upokojil.
„Ako vám môžeme pomôcť?“ spýtala sa Lania prakticky.
„V jednom našom proroctve je táto udalosť predpovedaná,“ povedal zajačik číslo jedna (už som si ich musel nejako pomenovať, keď sa nepredstavili).
„Darix z Alfanie porazí Galaktické impérium“, doplnil zajačik č. 2.
„To sú vaše proroctvá obdivuhodne presné,“ žasol som „Ako ste ma našli?“
„O mne tam nepíšu nič?“ podivil sa Torek.
„Vyslali sme tisíc prieskumných lodí a práve my máme to šťastie, že sme narazili na vás.“
„Tisíc?“ žasol Torek „Ak by ste na každú namontovali kanón už ste to impérium mohli poraziť dávno sami.“
„My na každej kanón máme,“ odvetil zajačik jedna.
„Potom absolútne nechápem, ako vám môžem pomôcť,“ zamyslel som sa nahlas „to je šialené...“
„Pochopte, tento spor nerozhodnú konvenčné zbrane. Vy porazíte imperátora svojim dôvtipom,“ argumentoval zajačik dva.
„Určite bolo v proroctve napísané „Darix“?“ zapochyboval Torek.
„A čo ak odmietnem?“ nadhodil som otázku.
„Imperátor o proroctve vie a jeho ľudia vás raz nájdu a pravdepodobne zabijú,“ odvetil zajačik dva.
„Jedine, že by si ho v osobnom súboji umlátil svojim dôvtipom,“ poznamenal Torek.
„Ideme s vami,“ rozhodla Lania a pozrela na nás „aj tak sme už dlho neboli na nijakej výprave, okrem toho som zvedavá aké je to letieť.“
„Nestačil by ti darixoplán?“ nadhodil Torek. Narážal na môj najnovší vynález, ktorý žiaľ vybuchol aj s mojou dielňou, ešte pred tým ako som ho vyskúšal. Keď nad tým tak rozmýšľam, možno už vtedy mi zajačikovia zachránili život.
„Ak sú v hre skutočne milióny životov, nemôžem stáť bokom,“ povedal som odhodlane a Lania na mňa vďačne pozrela a usmiala sa. Už len za ten úsmev to stálo...
Zajačilovia začali veselo poskakovať po miestnosti.
„OK, tak si ešte všetci zatancujme a môžeme vyraziť,“ uzavrel náš rozhovor Torek.
A bolo rozhodnuté.
Čo mal chudák Hartix robiť? Zase prebral dočasnú vládu v krajine, aj keď zdôrazňoval, že na také veci je už pristarý. Zbalili sme si len tie najnutnejšie veci. Zajačikovia však vyhlásili, že desať ton nákladu nemajú ako pobrať.
„Všetko, čo budete potrebovať vám zabezpečíme,“ uisťovali nás zajkovia a tak sme odišli bez batožiny.
Vesmírny koráb bol impozantný aj zvnútra. Plno blikajúcich svetielok, stavím sa, že najmenej polovica z nich tam bola zbytočne. Ale komnata, do ktorej nás s Laniou dali vyzerala pohodlne, zatiaľ, čo Toreka ubytovali vo veľkej hale, ktorú nazývali hangár. Všetko na lodi bolo ladené do modra.
„Za chvíľu odlietame,“ ozval sa hlas odkiaľsi zo steny. Skôr ako som stihol zareagovať to s nami trhlo a s Laniou sme skončili na zemi. A za pár sekúnd som videl z okna hviezdy. Boli prekliate rýchli títo zajačikovia.
„Lania, uvedomuješ si, že sme možno prví ľudia vo vesmíre?“ obrátil som sa na svoju manželku.
A vtedy sa loď silne otriasla...
A opäť sme boli na zemi...
Z okna som zbadal hrozivý zelený koráb, ktorý ostreľoval naše plavidlo.
Dvere na našej komnate sa rozrazili (nech už boli z akéhokoľvek materiálu) a stál za nimi Torek.
„Darix, rozmyslel som si to, idem domov,“ dostal zo seba.
„Šalieš?“ pozrela naňho Lania prekvapene.
„Videla si tú loď, čo sa na nás rúti? Je trikrát väčšia ako táto, mám rodinu, nechcem ešte umrieť. Nechcel by som umrieť, ani keby som ju nemal.“
Vtom sa vo dverách zjavil zajačik (ani neviem, či jednotka, alebo dvojka – sú ako dvojičky). Chytil sa za ušká a vzdychol si.
„Naše durániové nerozbitné dvere, čo ste to preboha porobili?“
„Sorry,“ ozval sa Torek „ale nevidel som žiadnu kľučku. Som si istý, že Darix vám škodu nahradí. Môžeme sa vrátiť?“
Ďalší otras. Tento krát menší. Zo steny sa ozvalo:
„Pripojili sa kotevnými svorkami. Nepriateľ na palube. Poplach!!!“
Stena sa odmlčala a to neveštilo nič dobré.
A prisahámbohu, zajačik ozelenel.
„V centrále je Zirkona, musím sa tam vrátiť a zachrániť ju...“
„Ten druhý zajačik je vaša družka?“ začalo mi pomaly dochádzať.
„Moja parMach,“ odvetil automaticky a vytiahol s miniatúrneho puzdierka na miniatúrnom opasku malý predmet, asi zbraň.
„Ideme s vami a loď ubránime,“ povedala odhodlane Lania a postrčila ma pred seba ako živý štít. Torek zagúľal očami (každým na inú stranu) a pridal sa k nám.
Zajačik ťapkal v šialenom tempe pred nami a my sme ho odhodlane nasledovali, aj keď výsledkom tohto podniku som si bol čím ďalej tým menej istý.
Traja ozbrojenci pred nami vskutku vyzerali ako ľudia. Zistil som, že zajačik až taký pacifista nie je a žltý blesk z jeho zbrane hneď jedného z nich vyradil. Ďalších dvoch poslal k zemi svojim bleskom Torek. Bolo to také rýchle, že sme sa s Laniou ani nestačili hodiť na podlahu.
„Ideme ďalej,“ povedal odhodlaným hlasom zajačik a začal utekať vpred.
„Dal by som si čokoládu,“ vyhlásil Torek a utekal za ním.
„Čokoládu?“ pozreli sme na seba s Laniou nechápavo a utekali za nimi.
V centrále nás čakal vysoký dvojmetrový chlap so zbraňou mieriacou na hlavu Zirkony. Jej partner nešťastne sklopil hlaveň zbrane aj ušká. My sme zbrane nemali a ušká sme sklopiť nedokázali.
„Ktorý z vás je Darix?“ spýtal sa úsečne.
„Ja som Darix,“ povedala Lania odhodlane, čím útočníka na chvíľu splietla. Možno to bolo aj tým, že mala na sebe tričko s nápisom Darix. Zbiera bizarné tričká a ten nápis si vyšívala sama. Útočník ostal v pomykove (Vie vôbec čítať a ak áno, rozumie nášmu písmu? A čo to má Torek s tou čokoládou? A čo to vlastne čokoláda je?). Chlap ešte stále zmätene striedavo pozeral na Laniu a na mňa.
„A ty si kto?“
„Ja som Spartakus,“ odvetil som automaticky.
„Náš vládca Kenny mi kázal priviesť Darixa, ale teraz neviem...“
Zločinec sa začal rozpačito škrabať hlavňou zbrane po hlave. Tak nad týmito musí triumfovať aj priemerný dôvtip. Torek však za tú chvíľu nažhavil roh a votrelca elegantne skosil.
Zirkona sa rozbehla k svojmu druhovi.
„Rwww,“ vyšlo z jej úst.
„Buď vyjadruje radosť, alebo už vieme, ako sa volá aj ten druhý,“ poznamenal Torek.
„Na lodi sú ešte stále traja votrelci,“ informovala nás Zirkona.
„Myslel som, že sme priatelia,“ reagoval Torek.
„Povedal by som, že má na mysli tých maníkov z Galaktického impéria,“ upresnil som.
V tom momente sa jeden z tých maníkov zjavil vo dverách, schytil Laniu a zmizol. Zdvihol som zo zeme zbraň zajačika Rwww a bežal za ním. Zastavili ma zavreté dvere, ako som sa neskôr dozvedel, prechodová komora. Cez priezor som videl, ako sa loď od nás vzďaľuje a s ňou aj moja Lania.
Sakra! Sakra! Sakra!
Tí parchanti!
Zabijem Kennyho!
„Takže už aj ty si slamený vdovec,“ ozval sa za mnou Torek. Otočil som sa a od zlosti som skoro vystrelil. Ale včas som sa spamätal. Vbehol som späť do centrály a zakričal na zajačikov.
„Sledujte tú loď!“
„Ale naša planéta,“ snažil sa mi pripomenúť Rwww.
„Naštartuj tie prekliate motory, inak to tu rozstrieľam!“ asi som sa fakt neovládal, ale mal by ma predsa chápať. Pred chvíľou bol takto hysterický on kvôli Zirkone.
„Kontrolka na vašej zbrani svieti na červeno, nemáte energiu,“ skonštatovala vecne Zirkona „ale ak chcete, môžeme ich sledovať. Navrhujem však bezpečnú vzdialenosť, stále majú väčšiu palebnú silu a môžu nás kedykoľvek zničiť.“
„Neviem, prečo to už nespravili,“ ozval sa od dverí pochybovačný Torekov hlas „niečo mi tu nesedí.“
„Máte pravdu,“ prisvedčil Rwww „spôsob, akým nosíte hrivu vám vskutku nesedí.“
Pokus o vtip, alebo sa im naozaj nepáčia Laniine vrkoče?
Loď sa však našťastie zakrátko pohla a nabrala nový kurz. Rád by som povedal, že ma to trocha upokojilo, ale bol som taký nervózny a nahnevaný, že by som najradšej zobral do ruky prachovku a zúrivo preleštil všetky lesklé pultíky a konzolky na tejto lodi.
Keď sme o pol hodinu prelietali okolo jednej malej planétky, podozrivo to s nami hrklo a ozvala sa explózia.
„Podpriestorová mína,“ zakričala Zirkona „loď je poškodená, stratila som ovládanie. Rútime sa na planétu.“
Ďalšie trhnutie a moja hlava sa zrazila so stropom.
„Niečoho sa chyťte,“ upozornil nás Rwww. Ďakujem za skoré upozornenie…
„Čím sa mám niečoho asi tak chytiť?“ spýtal sa zúfalo Torek a vzápätí sa jeho roh prilepil o magnetické zámky na dverách.
Keď napíšem slovné spojenie „tvrdé pristátie“, tak to ani zďaleka nemôže vystihnúť to, čo sme zažili a akoby zázrakom aj prežili.
„Táto škatuľka už dolietala,“ skonštatoval Torek, keď sme sa prebrali z bezvedomia. Chvalabohu som mohol byť aj ja užitočný a pomocou liečebných kúziel som nám ošetril zranenia. Aspoň niečo z tej školy využijem v praxi.
„Myslíte, že je vonku dýchateľný vzduch?“ opýtal som sa zajačikov.
„Náš počítač hlási, že áno,“ tvrdila Zirkona „ale pokojne sa mohol pokaziť aj pri prisávaní a teraz chybne vyhodnocuje údaje.“
„Navrhujem poslať prieskumného zajačika,“ zahlásil Torek.
„Mne sa snáď sníva,“ žasol som pri pohľade z okna. Okolo našej lode sa začali sústreďovať obyvatelia planéty. Samí jednorožci a každý inej farby. Od slabo ružovej po krikľavo zelenú. Ale ani jeden biely.
„Waw,“ skonštatoval Torek „Čo sa zrazili s dúhou?“
„Myslím, že by sme mali ísť von,“ skonštatoval Rwww „môj ručný skener práve vyhodnotil údaje. To, čo je vonku sa dá dýchať.“
„Iste, potrebujem trocha predýchať tento malý šok,“ súhlasil Torek „Otvorte tú bránu, lebo ju tí vonku rozbijú.“
Ale tvory na planéte pôsobili skôr zvedavým, ako agresívnym dojmom.
A tak sme vyšli z lode.
A farební jednorožci okamžite obklopili Toreka. Jeden z nich mierne sklopil hlavu a predniesol.
„Vitaj, vyvolený. Tvoj príchod bol predpovedaný tisícročia dopredu a teraz si konečne tu.“
A vtedy sa stal zázrak. Torek nebol schopný slova…
Lania sa nahnevane prechádzala po miestnosti. Dokedy ju tu chcú takto držať? A čo od nej vlastne chcú? A kde dočerta trčí Darix? A čo je to tá čokoláda?
Do miestnosti vstúpil ramenatý muž s hlbokými čiernymi očami. (Tie vlastne vstúpili tesne za ním.) Muž si ich rutinérsky nasadil do očných jamiek, zamrkal a užasol.
„Ste prekrásna, Darix z Alfanie,“ vyslovil svoj kompliment.
„Ďakujem,“ odvetila Lania „ale nie som Darix, asi by ste ma mali vrátiť a preventívne popraviť ľudí z vášho prepadového komanda. Zbabrali to.“
„Hm, aký rozkošný omyl,“ usmieval sa cudzinec „ja tých drúkov asi nechám vyhodiť prechodovou komorou do vákua, ale dovoľte, aby som sa predstavil. Som zvrchovaný vládca Galaktického impéria Kenny.“
„Som Lania, kráľovná Alfansko-Lombarskej federatívno-konštitučnej demokratickej republiky. Spomínaný Darix je môj manžel, takže ma pokojne môžete použiť ako tromf pri vyjednávaní, ale pochybujem, že vám to pomôže, pretože Darix vás za tento kúsok pravdepodobne zabije.“
„Smelé slová od odvážnej ženy,“ kontroval Kenny. „Nepovečeriame dnes spolu?“
„Prečo nie? Som už aj tak celkom hladná a aspoň si to čakanie na Darixa nejako skrátime.“
„Vyvolený na čo?“ spýtal sa Torek „Na rituálnu obeť?“
„V žiadnom prípade,“ oponoval ružový jednorožec „ste poslednou farbou, ktorá sa na našej planéte vôbec nevyskytuje.“
„To tu nesneží?“ spýtal som sa.
Ako to už býva pre jednorožcov typické, ignorovali ma.
„Na toto nemáme čas,“ vravel Rwww „musíme opraviť loď a zachrániť našu planétu.“
„A Laniu,“ dodal som.
„S opravami vám pomôžeme,“ navrhol modrý jednorožec a obrátil sa na Toreka „ale najprv vy musíte pomôcť nám.“
„Dohodneme sa, že začneme s obidvomi činnosťami naraz,“ navrhol som.
„Počkať, počkať!“ zastavil ma Torek „najprv chcem počuť, čo odo mňa chcú, potom zachránime Laniu a planétu bláznivých zajačikov a po tom všetkom chcem už ísť konečne domov.“
„Chceme, aby ste s nami vstúpili do Spektra a obnovili harmóniu tohoto sveta.“
„To je všetko? Mám len niekam ísť a máme vymaľované?“ neveril Torek vlastným ušiam „Že by to bolo také jednoduché?“
„Pôjde vám o život,“ doplnil modrý jednorožec.
„Fajn, rád som vás spoznal,“ povedal Torek a otočil sa smerom k lodi.
„Nebuď kôň, pomôž im,“ potľapkal som ho priateľsky po chrbte.
Pozrel najprv na mňa a potom na farebných jednorožcov.
„V poriadku, ale tento človek pôjde so mnou.“
„Vstup do Spektra ho naisto zabije,“ ozval sa zozadu fialový jednorožec.
„Ostane pred ním a ak sa mi niečo stane, všetkých vás premení na žaby. Farebné žaby,“ rozhodol Torek.
Jednorožci po tomto vtipe začali nahlas erdžať od smiechu…
Preboha, poďme už niečo robiť!
„To víno je naozaj lahodné,“ pripustila Lania pijúc druhý pohár „Aj vy milý Kenny sa mi zdáte čím ďalej tým viac sympatickejší. Hm, a miesto čiernych máte azúrovo modré oči, zvláštne.“
„Na našu večeru som si zobral koktailovú sadu,“ odvetil Kenny nonšalantne a zvodne mrkol.
„Ani sa radšej nejdem pýtať, čo všetko si môžete takto pohotovo vymeniť.“
„Nezaťažujme sa maličkosťami, drahá,“ odvetil Kenny sladko a dolial červené víno.
„Viete, obyčajne mi muži ako vy pripadajú skôr smiešni a trápni, ale u vás je to iné. Nenamiešali ste niečo do toho vína?“
„Drogu povoľnosti. Dúfam, že vám to nevadí…“
„Prečo ste chceli uniesť Darixa?“ zmenila Lania náhle tému.
„To je jednoduché. Napriek tomu, že na proroctvá neverím, snažím sa eliminovať akúkoľvek možnú hrozbu.“
„Keby ste sa nerozhodli obsadiť planétu zajačikov, nepriplietol by sa vám do cesty.“
„Ibaže ja som imperátor a Ríša musí napredovať. Dobýjanie a alkohol mám jednoducho v krvi. Ale dosť už politiky, radšej sa usmejte…“
„Ešte jedna otázka, čo sa chystáte urobiť teraz, keď máte mňa a nie Darixa?“
„Mám plán, ale z pochopiteľných dôvodov vám ho nemôžem prezradiť. Predsa len, bola by to nuda, keby váš protivník bol úplný hlupák.“
„Ste môj protivník?“ kontrovala Lania a naozaj sa usmiala.
„Som všetkým, čím by ste chceli, aby som bol,“ odvetil pohotovo.
„Hm, v takom prípade chcem, aby ste boli dnes v noci mužom na opačnom konci lode,“ odvetila Lania a vstala od stola „Ďakujem za večeru a ešte trocha popracujte na tej droge, jej účinky sú veľmi éterické.“
„To stačí, keď vstúpim do tejto brány a potom odtiaľ vyjdem?“ uisťoval sa Torek pri pohľade na veľký oblúk z masívneho kovu dúhovej farby – ako inak?
„Technicky áno, ale výsledok je neistý, ešte to nijaký biely jednorožec neskúšal,“ odvetil pre zmenu červený jedinec.
„Keď bol Torekov príchod predpovedaný dopredu, nebolo predpovedané aj to, či to prežije?“ opýtal som sa, myslím celkom logicky.
„Viac menej bolo,“ odvetil fialový jednorožec „ale s tým vás nebudeme zaťažovať.“
„Čiže neprežijem?“ zháčil sa Torek „Som obetný baránok a vy ste to vedeli? To musí všade vyvolený, alebo mesiáš umrieť? Viete čo, nemôžete ma k ničomu nútiť. Vidím, že aj bez tej harmónie (nech je to už akákoľvek šialenosť) žijete celkom pokojne, takže s týmto podnikom končím.“
„Na to je už neskoro,“ povedal modrý jednorožec a jeho roh sa rozžiaril. Stáli okolo nás asi tridsiati a mierili na nás. Boli sme obkľúčení. Pomaly nás zatlačovali k bráne. Počkať! Prečo tam tlačia aj mňa? Že som do tej lode vôbec liezol…
„Darix, na tri zaútočíme,“ povedal Torek potichu. Zbláznil sa?
Vtom obloha stmavla a zjavili sa na nej rôznofarební draci. Na tejto planéte sa teda príroda vyšantila. Zvláštne, že ani jeden z tých drakov nebol biely.
Jednorožci si nás na chvíľu prestali všímať a začali vrhať rôznofarebné blesky do kŕdľa votrelcov. Tí im odpovedali šľahaním plameňov. Rozpútal sa masaker. No to sme zase raz došli doprostred nejakej vojny…
Plamene a blesky všade okolo nás. Spravili sme jedinú rozumnú vec, aby sme im unikli a zároveň to bola aj tá najväčšia sprostosť. Vbehli sme do brány Spektra.
Lania sa zobudila s bolesťou hlavy. Hlasné húkanie na lodi jej tiež nepridalo na dobrej nálade. Zistila, že večer bola tak unavená, že zaspala na hojdacom kresle. Vtedy sa otvorili dvere a vošiel Kenny. Lania prekvapene vstala. Chvíľu ju uprene pozoroval svojimi sýto zelenými očami a potom prehovoril.
„Chcel som vám len oznámiť, že sme sa práve stretli s údernou časťou flotily a smerujeme na planétu Ranakar V, kde žijú tí vaši zajačikovia.“
„Prečo mi to hovoríte?“ nechápala Lania.
„Ani neviem,“ zamyslel sa Kenny „len ma tak napadlo vám to povedať.“
„Fajn, môžete vypnúť ten alarm? Chcela by som si ešte trocha pospať. A nabudúce zaklopte pred tým ako prídete.“
„Vás nešokuje moja chladnokrvnosť s akou tú planétu obsadím a nie je vám ľúto obetí tých nevinných zajačikov?“
„Neviem, čo to na mňa skúšate, ale chcem si naozaj ešte pospať. A so zajačikmi mi dajte pokoj, doma ich bežne strieľame a potom si ich robíme na večeru…“
„Moja pestúnka mi raz povedala, nehádaj sa so ženou, ak má zlú náladu,“ prehlásil imperátor Kenny zamyslene.“
„Bola to múdra osoba a teraz vypadniteeeee!“ posledné slovo Lania skríkla. V ruke už mala ozdobnú vázu a vyzeralo to, že ju chce hodiť.
Imperátor - neimperátor, Kenny vycúval a zavrel za sebou dvere. Za chvíľu sa utíšil aj alarm.
„Konečne,“ povedala si Lania a skleslo klesla do kresla „Darix, kde sa flákaš?“
„Zatiaľ žijeme,“ skonštatoval Torek „ale je tu tma.“
„Nemôžeš posvietiť rohom?“ navrhol som.
„Môj roh nie je lampáš,“ ohradil sa môj priateľ.
„Tak s ním aspoň prerážaj cestu, tento tunel musí niekde viesť.“
„Myslíš, že tí farební jednorožci už dosiahli svoju harmóniu? Ak áno, nevrátime sa?“
„Tí, čo prežili možno. A do toho pekla sa tak skoro nevrátim.“
„Ale tu nám je súdené zomrieť,“ pripomenul mi Torek.
„V poriadku,“ zastavil som sa v našom beztak slimačom tempe „Uvažuj! Prečo by sme im mali čomukoľvek z toho, čo povedali uveriť? A čo ak oni sú tí zlí a draci tí dobrí? A čo ak sú všetci zlí a my tí sprostí, že sme sem vôbec liezli?“
„No nejaký dôvod na to, aby ma sem dostali, mať museli. A nezabúdaj na fakt, že medzi nimi skutočne nebol nijaký biely jednorožec.“
„Fajn, tak sa vráťme,“ rezignoval som.
V tej chvíli nás oslepilo ostré zelené svetlo. Oproti nám kráčal obrovský fosforový tvor, pripomínajúci gigantického pavúka.
„Myslíš, že to je hladné?“ spýtal sa Torek.
„Definitívne sa musíme vrátiť,“ povedal som a otočil sa. V tej chvíli nás zasiahli dve vlákna, silné ako námornícke laná. Boli lepkavé a čoskoro nás omotali. Boli sme v pasci. Že vraj harmónia. Boli sme večera pre pavúka.
Lania…
„Kamila,“ ozval sa Torek.
„Sme na obežnej dráhe Ranakaru V,“ hlásil taktický dôstojník Kennymu sediacemu vo veľkom kresle v strede mostíka.
„Nejaký odpor?“ spýtal sa ležérne Kenny a svojimi červenými bojovými očami študoval údaje na taktickej konzole.
„Niekoľko lodí útočí na bojový zväz generála Kryma, ale naše straty sú minimálne,“ odvetil spojovateľ.
Vtom sa otvorili dvere a stála v nich Lania. Mala ruky za chrbtom a bojovú náladu, perfektne zapasovala na bojový mostík.
„Ako ste sa sem dostali?“ spýtal sa udivene Kenny.
„Prešla som cez stráže,“ povedala Lania a v rukách sa jej objavili dva blastery. Skôr ako stihla posádka mostíka zareagovať, začala strieľať. A zrazu obidve zbrane mierili na Kennyho.
„Viem, že Darix by to vyriešil dôvtipnejšie, ale toto mi pripadalo ako veľmi vhodný a rýchly spôsob. Odvolajte útok!“
„Ale veď ste vraveli, že vám na nich nezáleží. Tak prečo?“
„Lebo,“ odvetila Lania stále mieriac na Kennyho.
„Nech je po vašom,“ mykol Kenny plecami a odvolal útok. Potom pozrel na Laniu.
„A čo teraz?“
„Teraz mi odovzdajte svoje oči a považujte sa za zajatca, predám vás zajačikom ako väzňa.“
„To je bezočivosť,“ ohradil sa Kenny.
„Poetická spravodlivosť,“ reagovala Lania „Tak bude to?“
„Čože si urobil?“ divil sa Torek
„Uspal som ho, jednoduché zápočtové kúzlo z tretieho semestra,“ odvetil som pokojne.
„Máš aj nejaké odlepovacie, aby sme sa dostali z týchto povrazov skôr ako sa zobudí?“
„Nie, jedine, že by som mal po ruke ebonitovú tyč a líščí chvost.“
„Nechápem,“ pokrútil hlavou Torek.
„Tak použi svoj povestný roh,“ vyzval som ho.
„Skúsim to,“ odvetil Torek a začal okolo seba metať blesky. Vôbec nám to nepomohlo.
„Čo keby si aj začal niekam mieriť?“ navrhol som.
„Hm, ale to sa ti nebude páčiť,“ povedal a namieril na mňa. A ten podrazák v koži kamaráta ma zasiahol. Celým mojim telom to otriaslo a vláknový povraz sa uvoľnil. Omráčený som padol na zem. Funguje to. Krivdil som mu, ale celé telo bolí. A asi už nevstanem.
„Lenže ako sa vyslobodím ja? Seba trafiť nedokážem,“ začal lamentovať Torek. Ale zrazu sa mu tvár rozjasnila.
„Už to mám, Darix chyť sa ma a ja ťa znova zasiahnem. Ten efekt by mal prejsť aj na mňa.“
„Na to rýchlo zabudni,“ schladil som ho.
„Takže ma tu necháš, aby ma to monštrum zožralo? No nič, v núdzi poznáš priateľa. Ja som si doteraz naivne myslel, že priateľ je niekto, kto pozná pieseň v tvojom srdci a keď zabudneš slová, dokáže ju zaspievať, ale asi platí to staré známe, že hodnotu priateľstva si uvedomíme až keď stratíme priateľa, pretože pravý priateľ…“
„Dooooooosť!!!“ vykríkol som „Už necituj žiadne frázy. Vyhral si, nech je po tvojom.“
„Načase,“ vydýchol si Torek „už mi dochádzali citáty.“
A tak ma znova trafil a boli sme voľní obidvaja. Ibaže ja som už nebol schopný najmenšieho pohybu.
„Ako sa vám odvďačíme?“ jasali zajačikovia odvádzajúc imperátora Kennyho v putách do prísne, ale naozaj prísne stráženého a neuveriteľne tajného väzenia. Vlastne bolo tak tajné, že ani sami nevedeli, kam ho vedú. Flotila Galaktického impéria sa stiahla. Bez vodcu boli bezradní, aj keď raz sa možno vrátia. Ale to už bude samozrejme iný príbeh a my sme nedopovedali ešte ani tento.
„Dajte mi k dispozícii rýchlu pátraciu loď a dobrého pilota, musím nájsť Darixa,“ povedala Lania rozhodne.
„Dáme vám „Bleskovú koalu“ – našu najrýchlejšiu loď. Ale prezraďte nám, ako ste dokázali zlikvidovať posádku na imperátorovej lodi a zajať ho?“
„Fajn, tak otvorte nejaké víno a ten príbeh vám porozprávam.“
„Čo je to víno?“ spýtali sa nevinne zajačikovia.
„Pivo?“ nadhodila Lania.
Zajačikovia iba nechápavo krútili hlavami.
„Načo som vlastne túto planétu zachraňovala?“ povedala si Lania. Ale potom iba mávla rukou a začala rozprávať:
PRÍBEH ODVÁŽNEJ LANIE – ZÁCHRANKYNE NAŠEJ PLANÉTY
upravené druhé vydanie určené do čítaniek na planéte Rankar V- pre deti od 7 do 10 rokov
Kde bolo tam zajačik, bola raz jedna veľmi odvážna žena humanoid. Zlý galaktický imperátor Kenny Hrozný (ktorého zbierku očí si môžete pozrieť v múzeu v hlavnom meste, prvá vitrína vľavo, pozor na uja dozorcu, býva náladový) ju zajal na svojej hrôzolodi. Rozhodol sa totiž, že sa s ňou ožení. Samozrejme Lania sa mu vzpierala všetkými silami, ale uväznil ju v silovom poli a nechal ju tri dni bez jedla. (Deti nezabudnite jesť pravidelne mrkvičku, aby ste neprišli o zrak ako odporný Kenny Hrozný.) V cele Laniu strážil dozorca Iksypsilon. Tomu jej jedného dňa prišlo ľúto a na tri sekundy ju pustil zo silového poľa. Po dvoch sekundách už ležal omráčený na podlahe cely. Lania mu zobrala jeho zbraň a pomaly sa zakrádala po temných koridoroch tej hroznej lode (časť plášťa lode môžete vidieť pri Víťaznom obelisku na Hlavnom námestí našej metropoly. Nesnažte sa z neho odpíliť si kúsok na pamiatku, je zameraný satelitným strážnym systémom). V tej chvíli už Kenny Hrozný a celá jeho flotila smrti bombardovali našu krásnu planétu. Samozrejme sme kládli hrdinský odpor, avšak, keďže sme národ veľmi mierumilovný, nekládli sme ho úspešne. (Už ste deti rozmýšľali, čím budete keď vyrastiete? Vojenská akadémia stále prijíma nových brancov.) Lania sa so zbraňou v ruke prestrieľala až na mostík, pričom bola smrteľne ranená (Nakoniec sa jej však podarilo prežiť vďaka našej lekárskej starostlivosti. Deti, ani lekárska fakulta nie je na zahodenie.) S veľkými bolesťami zviedla veľkolepý súboj na mostíku. (Podrobný opis súboja obsahuje čítanka pre staršie ročníky, verte deti, na vás je to ešte príliš drastické.) Lania zajala Kennyho a ukončila tak tú strašnú a nezmyselnú vojnu. Hneď potom jej naši doktori zachránili život. Na jej počesť bola vyhotovená desaťmetrová socha v životnej veľkosti, ktorú môžete vidieť na Vedľajšom námestí nášho hlavného mesta. Tak to je príbeh o Lanii, záchrankyni našej planéty. A teraz deti v texte vyznačte všetky podstatné mená, prídavné mená a slovesá.
Keď som, prehodený cez Toreka, vyšiel z brány, čakalo nás tam niekoľko farebných drakov. Ďalšie problémy?
Zatiaľ to však nevyzeralo tak, že by nás chceli napadnúť.
Zgúľal som sa z Toreka na zem a s vypätím všetkých síl sa postavil. Obrátil som sa priamo na obrovské zvieratá stojace v polkruhu okolo nás.
„Páni, môžem vám nejako pomôcť?“
„Myslím, že pomoc budete potrebovať vy,“ ozval sa jeden z drakov – len pre úplnosť, zelený.
„Prečo si to myslíte?“ spýtal som sa úporne sa snažiac udržať na nohách.
„Vašu loď sa nám nepodarilo opraviť, ale s pomocou vašich modrých priateľov sme spojazdnili jeden záchranný modul. Žiaľ je príliš malý pre vás všetkých.“
„Niekto tu bude musieť ostať?“ zľakol sa Torek a uprene mi pozrel do očí.
„To nebude nutné,“ povedal červený drak.
„Hm, k tomu sa ešte vrátim,“ reagoval som „ale najprv nám vysvetlite, čo boli zač tí farební jednorožci. Teda ak som vás odhadol správne a vy ste tí dobrí a oni tí mŕtvi. No v každom prípade som na vašej strane…“
„Sú to jednoducho naši nepriatelia,“ odvetil modrý drak „ale ich počty stále zmenšujeme. Sú krutí a bezohľadní. Kradnú nám vajíčka a kŕmia nimi svoje monštrá, ako to, čo žije za touto bránou. Nie je mi však jasné, prečo tam poslali aj vás,“ a ukázal na Toreka „až na farbu vyzeráte presne ako oni.“
„Nesnažte sa pochopiť jednorožcov,“ povedal som pohotovo.
„V každom prípade bude najlepšie keď odtiaľto vypadneme,“ skonštatoval Torek „Takže ako ste vyriešili ten technický detail s nedostatkom miesta?“
„Zmenšíme vás,“ odvetil červený drak.
„Na senzoroch stále nič,“ hlásil pilot – zajačik – navigátor. Lania bola už pomaly nervózna.
„Takto ich nenájdeme ani do Vianoc,“ povzdychla si.
„Čo sú to Vianoce?“ obrátil sa na ňu prekvapene pilot.
„Nedá sa rozsah tých senzorov zväčšiť?“ zmenila Lania tému.
„Sú na maxime,“ zastrihal zajačik ušami, takmer až urazene.
„Tak kormidluj ďalej, ja si zatiaľ zdriemnem,“ rezignovala Lania.
„Prečo nemôžete zmenšiť zajačikov?“ ohradil sa Torek.
„Musia riadiť modul,“ argumentoval čierny drak.
„Ale ja nechcem byť malý,“ dupol Torek zlostne kopytom.
„Pozrite, je to len dočasné, v tejto fľaštičke je červená tekutina“ poučoval nás drak „tú vypijete a zmenšíte sa. Zatiaľ všetko jasné?“
„Ako takariánske sklo,“ odvetil som automaticky.
„Takariánske sklo je nepriehľadné,“ doplnil ma Torek.
„Veď som povedal, že tomu nerozumiem,“ vysvetlil som.
„Dobre, pokračujem,“ nedal sa popliesť drak „vašim pilotom dám fľašku tejto zelenej tekutiny. Po jej požití sa navrátite do pôvodnej veľkosti. Vlastne vám bude stačiť jedna kvapka, keďže budete stále miniatúrni.“
„Otázka,“ prerušil ho Torek „Už to niekto skúšal?“
„Áno, červená tekutina zaručene funguje,“ upokojil nás drak.
„A zelená?“ opýtal som sa.
„To nevieme, naša pokusná osoba je tak malá, že ju akosi nevieme nájsť.“
„Počkáme kým ju nájdete,“ rozhodol Torek.
„Na to zabudni,“ zrušil som ho „Ideme do toho, musím zachrániť Laniu.“
„Ako sedemmilimetrový?“ pozrel na mňa pochybovačne Torek.
„Aj ako milimetrový, milujem ju a nehodlám tu len tak čakať.“
„To sú veľké slová od čoskoro malej osoby,“ uškrnul sa Torek svojim typickým jednorožeckým spôsobom.
„Ostaň tu ak chceš a vy mi dajte tú fľašku s červenou tekutinou.“
„Možno som niečo našiel,“ ozval sa pilot.
„Čo? Kde?“ reagovala okamžite Lania, hádam ešte skôr ako sa zobudila.
„Zvyšky brázdy ich iontových motorov, leteli cez túto oblasť. Stopa je však slabá.“
„Tak hľadaj,“ navrhla Lania vzrušene.
„Museli nás dávať akurát do pohára?“ sťažoval sa Torek, klepkajúc mini kopýtkami o sklo.
„Tu sa im aspoň nestratíme,“ uistil som ho. Modul úspešne odštartoval a Zirkona s Rwww opustili planetárnu sústavu šialených farebných jednorožcov a možno rovnako šialených farebných drakov. No a my sme skončili ako kompót.
Červená tekutina fungovala bezchybne, zmenšili sa mi dokonca aj šaty.
„Fajn, aký máš plán, keď nájdeme Laniu? Podnikneme mohutnú inváziu na ich loď s našim záchranným modulom? A potom zaútočíme na vesmírne mravce na palube?“
„Povedal ti už niekto, že si sarkastický?“ vrátil som mu otázku.
„Je to moje stredné meno,“ odbil ma Torek. „A prečo sa tak smeješ Darix?“
„Pretože si taký mini, neviem, nejako mi to prišlo zábavné.“
„Si rovnako malý ako ja,“ ohradil sa.
„Ja viem, ale uznaj maličký jednorožec, ten rožtek, jemný ako špendlík...“
„Chcem vlastný pohár.“
„Máme ich, ale je to len záchranný modul,“ vravel pilot.
„Čo to znamená?“ spýtala sa Lania s obavou v hlase.
„Je nemožné, aby tam boli všetci štyria.“
„Môžeme ich dostať na palubu našej lode?“
„Iste, použijem vlečný lúč,“ povedal pilot rutinérsky „Volajú nás.“
„Čo chcete povedať tým, že ste tú zelenú tekutinu stratili?“ nechápal stále Torek, kričiac do mikrofónu na stole, kde nás vysypali z pohára.
„To, že jej niet,“ mykol Rwww nešťastne plecami.
„To budeme akože miniatúrni do konca života?“ chytil som sa nešťastne za hlavu a to isté gesto spravila aj obrovská Lania sediaca na stoličke.
„Tak hľadajteeeee!“ reval Torek vysielajúc mini blesky od zlosti. Pre istotu som sa hodil o zem.
„Jau, to štípe,“ ozvala sa Lania, keďže ju jeden zasiahol.
„Prestaň!“ skríkol som naňho. Potom som podišiel k mikrofónu a obrátil sa na Laniu.
„Naozaj si porazila Galaktické impérium a zachránila planétu zajačikov?“
„Iste,“ odvetila Lania s úsmevom.
„Miláčik, za iných okolností by som sa s tebou objal, alebo pobozkal.“
„To by som ťa asi rozpučila, alebo utopila,“ konštatovala Lania.
„Čo keby si radšej pomohla zajačikom hľadať tú zelenú tekutinu,“ navrhol nervózne Torek.
„Upokoj sa,“ chlácholila ho „v najhoršom sa na tú ich planétu poletíme znova.“
„A ja strávim ďalšie hodiny s Darixom v pohári. Úchvatná predstava.“
„Čo sa sťažuješ?“ reagovala „Ja s ním trávim posledné roky v posteli.“
„Mohli by sme zmeniť tému,“ navrhol som.
Po hodine sa im tú prekliatu tekutinu naozaj podarilo nájsť, Zirkona ju mala medzi kozmetikou. A fakt stačila jedna kvapka a boli sme zase rovnako veľkí. Teda aspoň dúfam.
„Možno sa budem opakovať,“ ozval sa Torek „ale poďme už konečne domov.“
Vnímal som ho len okrajovo, pretože sme sa s Laniou vášnivo bozkávali.
„Vidíš, neutopila si ma,“ povedal som po tom, čo sme sa od seba odtrhli a Lania si zvodne oblizla pery.
„Skúsime aspoň to rozpučenie,“ odvetila a pevne ma objala.
„Fajn, ale o dvadsať minút snáď môžeme vyraziť?“ uisťoval sa Torek.
„My loď neriadime,“ upozornil som ho.
„Dobrá pripomienka,“ uvedomil si Torek „zájdem za ušiačikmi do centrály.“
„Táto malá guľka je naša Zem?“ divil sa Torek pozerajúc z okna.
„Čoskoro sa zväčší,“ uistila ho Lania.
„Tak ma napadá, že tie proroctvá zajačikov za nič nestoja. Ich planétu si zachránila ty a nie ja,“ obrátil som sa na ňu.
„Nuž,“ začal Torek „mne to bolo podozrivé hneď po tom, ako spomenuli tvoj dôvtip, Darix.“
„Slová povzbudenia od priateľa vždy prídu vhod,“ opáčil som a opäť som sa otočil na Laniu „A vážne si si istá, že ťa Kenny tak veľmi nepriťahoval?“
„Som,“ odvetila a pobozkala ma „žiadne z jeho očí totiž neboli také zvodné ako sú tie tvoje...“
„Tak to mal potom v zbierke samé šmejdy,“ ozval sa hádajte kto.
„Sklapni Torek!“ povedali sme s Laniou naraz.
Domov, sladký domov – povedal som si po tom, čo nám Lania upiekla na hrade svoj povestný koláč z whisky. Zapili sme ho zvyškom hlavnej ingrediencie.
Zajačikovia nám ďakovali ako zmyslov zbavení a Hartix sa od radosti, že sme sa vrátili, tiež takmer zbláznil.
„Najbližší mesiac už žiadne dobrodružstvá,“ povedal Torek „idem si poriadiť stajňu, zajtra sa má vrátiť Kamilka. Až teraz mi došlo, ako mi chýba.“
Keď odišiel, šibalsky sme na seba s Laniou pozreli.
„Tak a čo teraz?“ spýtala sa.
„Navrhujem vyriešiť ten problém s dieťaťom,“ odvetil som.
Komentáře
Přehled komentářů
Tak toto je úplne super a čudujem sa, že tu nemáš žiadne komenty, lebo je to senzačné! Už dlho som sa tak nenasmiala!(:
BOMBA!!!(:
(Siu, 17. 8. 2010 20:14)